1. kapitola

Martina konečne ucítila pod sebou pevnú zem. Lietadlo práve dosadlo na africkú pôdu a začalo brzdiť na dráhe. Martina si vydýchla, lebo cestovala celý deň a v lietadle jej už bolo dlho. Takmer trištvrte hodinu jej trvalo, kým sa vymotala z letiska von, kde ju už mal čakať niekto zo záchrannej stanice. Lenže nikoho nevidela. Pozerala sa už trochu nesvoja po okolí a nemohla si ani zavolať, lebo mobil sa jej vybil už v lietadle. V najhoršom by šla na letisko zháňať niekoho, kto by jej umožnil zavolať.

Sama, uprostred ľudí, ktorí prichádzajú, alebo už aj odchádzajú z letiska tam  takto blúdila dobrú polhodinu. Vtom zbadala africké dievča, ako drží nad sebou papier, kde bolo napísané meno Martina. Hneď, ako ju zbadala, uľavilo sa jej a šla ku nej. Dievča mohlo mať asi tak 16-17 rokov a nevedela vôbec po anglicky, takže ju len vítala s úsmevom a jediné slovko, ktoré vedela a ktorým ju aj pozdravila, bolo „Hallo.“ Martina jej pozdrav opätovala a Afričanka jej naznačila, aby šla za ňou. Za letiskom ich už čakalo auto. Teda... auto. Tak by sa to ani nemuselo nazývať. Bolo to niečo také, asi ako dodávka a najlepšie roky malo už dávno za sebou. Tam už černoch vonku pri aute pofajčieval a čakal ich. Keď ich zbadal, poslednýkrát potiahol a zvyšok hodil na zem a zahasil. Nasadol do auta za volant a zabuchol za sebou dvere. Dievča otvorilo dvere pri šoférovi a ukázala Martine, že si môže ísť sadnúť. Martina naskočila do auta, černošská dievčina s hustými čiernymi vlasmi tiež a zabuchla dvere. Martina sedela medzi nimi a auto sa pohlo – smer záchranná stanica. Martina ešte z auta lietadlo leteckej spoločnosti, ktoré práve vzlietlo a ktorým letela. Za tú dobu, kým našla, koho potrebovala, tak lietadlo odletelo naspäť do Británie. Bola rada, lebo si pomyslela na to, čo by asi robila, keby nenašla nikoho. Ale plán bol iný, mala ju čakať Renáta, ktorá bola od nej asi o 10 rokov staršia a Martina vedela, ako vyzerá. Lenže z nejakého dôvodu ju sem prišla čakať neznáma černoška.

 Šli už hodinu v aute, všade na okolo len pustatiny, sem tam zhliadla nejaké miestne zvieratá a vegetáciu, ale ľudia nikde. Vtom zazvonil mobil. Zdvihol ho šofér a s niekým sa rozprával pre Martinu nezrozumiteľným jazykom. Hádala podľa tónu hlasu, o čom sa asi môžu rozprávať, ale nevedela to odhadnúť. Keď zložil, niečo povedal Martininej prísediacej a pokračovali v ceste. Martina sledovala okolie a prírodu a dúfala, že tam už budú čoskoro. V diaľke už zbadala nejaké domčeky. Hurá, povedala si, keď konečne zbadala nejaký život. Vtom auto prudko zabočilo doprava a zabrzdilo. Všetci skončili nalepení na sebe - Martina na vodičovi a černoška na Martine. Šofér vybehol von otvoriť zadné dvere. Martina nevedela, čo sa deje. Vtom černoška otvorila dvere, chytila Martinu za ruku a začala ju ťahať von. Vystúpili a černoška pridala do kroku. Rýchlo nastúpili do nakladacieho priestoru. Boli tam samé kartóny, pričom prvý z nich bol otvorený a tam boli injekčné striekačky a obväzy. Černoška zvrchu otvorila veľký kartón a prekročila jeho okraj a vstúpila dovnútra a Martine ukázala, aby šla aj ona. Keď boli obe dnu, zavreli sa dvere, šofér prešiel naspäť a auto začalo cúvať späť na cestu. Černoška vytiahla baterku a otvorila bočnú stenu kartónu, z ktorej boli spravené nenápadné dvierka. Prešli do vedľajšieho kartónu a takto prešli tromi a vtom sa už ocitli vo väčšom priestore a nad nimi boli samé kartóny. Martina bola v nemom úžase. Absolútne nevedela, čo sa deje, cítila sa ako v detektívke alebo v detstve, keď si deti hľadali skrýše. Auto šlo po hrboľatej ceste, obe boli nepripútané a Martina sa držala rukami od seba. Takto šli približne 3 minúty v tme a auto opäť zastalo. Černoška zasvietila baterkou na seba a dala si prs na ústa a Martina vedela, že musí byť ticho, no netušila, čo sa deje, ale černoška vyzerala pokojne a sebaisto. Zhasla baterku a opäť čakali asi dve minúty. Potom sa otvorili zadné dvere, cez kartóny trochu presvietilo denné svetlo, ale aj to na seba takmer ani nevideli. Opäť počula ten nezrozumiteľný jazyk, ako sa dvaja chlapi rozprávajú. Jeden hlas poznala, šoférov a druhý jej bol neznámy. Počula, ako niekto nožíkom rozrezal kartón a o chvíľu na to sa dvere zavreli. Ostalo opäť ticho a už len počula, ako sa zatvárajú dvere a pohli sa. Vydýchla si, nebolo jej zas všetko jedno. To však netušila, že toto sa zopakuje ešte 4x a takto schovaná bude cestovať ešte 5 hodín. 

Po 4 hodinách cesty auto opäť zastavilo. Vedela, že ide do nebezpečnej zeme, ale že sa bude musieť skrývať, to netušila. A koniec koncov ani nevedela, prečo vôbec musí byť skrytá. Situácia sa zopakovala a auto už po piatykrát zastavilo. Nebolo to príjemné byť 5 hodín v aute a ešte nevedela, koľko ju čaká, no našťastie to nebolo už dlho. Šofér vyšiel von z auta a opäť sa otvorili zadné dvere. Tento krát to však už neprebiehalo ako po masle. Asi päť minút sa rozprával šofér s dvoma chlapmi, ktorí podľa hlasu nezneli príliš pokojne. Jeden z nich začal zvyšovať hlas. Černoška potichu chytila za ruku Martinu a čakali, čo sa bude diať. Martine búšilo srdce a tŕpla, čo sa deje, lebo mala pocit, že situácia sa nijako nevyvíja. Muži sa začali navzájom prekrikovať a vtom už len bolo počuť hlasný výstrel. Obe sa zľakli, našťastie to nebolo počuť. Martine sa začalo preháňať v hlave všetko, čo malo súvis s Afrikou. Na čo sem išla, či bola taká naivná, či jej to za to stálo a podobné otázky, na ktoré však odpoveď nebola. Muži sa naďalej prekrikovali a zrazu sa zabuchli zadné dvere, ale ich krik bol počuť ďalej. Martina si vydýchla, vedela, že niečo nebude v poriadku, keď sa musí schovávať. Už aj keby chcela volať, nemala by možnosť, lebo tu signál už nie je. Auto sa pohlo ešte skôr, ako sa zabuchli dvere, takže to Martina nečakala, no asi dve sekundy na to sa zavreli dvere. Vystresovaná Martina rozmýšľala, koľko ešte bude takýchto „zastávok“ a čo bude horšie. Našťastie zastavili poslednýkrát a čakala ich cesta už len priamo do cieľa, ale to nevedela.

Martinu začala monotónna cesta unavovať, ale aj tak by nezaspala, lebo má v sebe adrenalínu na rozdávanie. Auto prudšie odbočilo a Martinu hodilo trochu nabok a začalo s autom nadhadzovať. Šli po hrboľatej ceste ešte asi 20 minút. Auto zastavuje. Zas, zúfalo si v duchu vykríkla Martina. Šofér vystúpil, otvoril dvere a niečo zakričal. Černoška rozsvietila baterku a nasledovala cesta akýmisi dvierkami a otvormi. Keď odsunuli posledný kartón nabok a potlačili „stenu“ dohora, konečne sa o ne po niekoľkých hodinách oprelo denné svetlo. Martina bola úplne oslepená a nevedela, kde je. Keď sa spamätala, zbadala už pred sebou vysmiatu Renátu.

Ďalšia kapitola: 21.9.2014

Postavy: TU

O príbehu: TU