Ja som samozrejme takéto predsudkové názory odmietala. Veď kto si môže vybrať svoju rodinu? A koľko slušným ľudí pochádza z rozháraným, v očiam spoločnosti nie dobrých rodín. Na takéto veci ja neverím. A potom som si našla svojho vyvoleného a zabudla na dedkove rady.

Svojich rodičov mi vynachválil do neba a ja v očakávaní super ľudí som sa vybrala na prvú návštevu. Prvá návšteva, aj keď  ma už mohla naviesť na určité tušenia, predsa len dopadla celkom dobre. Bolo mi však jasné, že to žiadni super ľudia nie sú resp. sú, ale len v očiach ich syna. A potom som sa vydala, aby som neskôr spoznala tých najpodivnejších ľudí na svete.

Nie, nie som zaujatá. Vôbec netrpím svokrovsko-nevestiným syndrómom. Sme spolu minimálne, ale "čudnejších" ľudí som nikdy predtým nevidela. Sú to postavy na román a raz o nich aj román napíšem. Všetky ich zvyky, komunikácia a správanie, ich kvázi šťastné manželstvo, v ktorom ani jeden nikdy neveril tomu druhému a teraz až zisťujú, že sa asi ani nikdy nemilovali... Mali najpodivnejšie výchovné praktiky a mama samú seba miluje vo svojej "dokonalosti".  A to sú iba veci, ktoré sa dajú verejne vyjaviť... ostatné sa v rodinách už tabuizujú a zatĺkajú, aby nikto nikdy nezistil, čo všetko majú na rováši... Každá rodina má svoje tajomstvá, ale u mojich svokrovcov to tak nefunguje. Oni sa pochvália aj s tými najhoršími darebáctvami z minulosti, nie preto žeby chceli urobiť nejaké pokánie, oni si jednoducho ani neuvedomujú, čo mi práve povedali. Desia ma ich neuvedomelé priznania. Tak veľa hovoria o ich myslení a tak veľmi o ich inakosti od štandardu. NIe, nevadí mi inakosť. Ja vyhľadávam a teším sa z inakosti. Nemám rada škatuľky ani štandardizovaných ľudí, ale ich správanie je nevypočitateľné natoľko, že žiadne bežné sociálne postupy a reakcie sa nedajú aplikovať.  Ak niekoho poprosíte, aby vám podal vodu, tak predpokladáte, že vám tu vodu podá, alebo vás aspoň naviguje, kde si ju môžete nabrať sami, teda je tu určitý predpoklad ako budú ľudia reagovať na určité vaše otázky a požiadavky. Ale pri nich človek nemôže mať istotu a žiadne prepoklady nefungujú. Je ťažko vysvetliť v čom je tá inakosť. Je to inakosť, ktorej sa nedá veriť, ktorá síce možno povie, že toto je biele, ale je dosť možné, že si to len vymyslela a preto sa nemôžete spoľahnúť na žiadne slová... sú to doslovne len slová... 

Aj vás by znepokojilo, keby ste odhalili, že niekomu blízkemu sa nedá vôbec veriť? Zavádza vás, zatĺka, domýšľa, vymýšľa, transformuje, robí veci za chrbtom, zamlčuje... Hej, môj manžel to nerobí... ale keď  to má v rodine... V srdci sa mi usadila pohybnosť, či predsa len niekedy...

Aj na toho dedka som si spomenula a ktovie keby som poznala jeho rodinu skôr, čo by sa stalo. Snažím sa len byť úprimná sama k sebe, preto vznikla táto úvaha. Svojho manžela milujem a verím mu nadovšetko. A preto si popri dedkovej rady, radšej hovorím inú, vlastne to ani nie je rada, len taký povzdych mojich starších vydatých kolegýň: Chvalabohu, že človek nevie, čo ho všetko v živote čaká, lebo by si toho svojho ani nevybral...