Toto a všeličo iné je v knihe Libanončana Chalíla Džibrána Písek a pěna. Onoho času som ju nosila všade so sebou, aj na dlhé cesty. Do diaľkových autobusov, vlakov aj letištných hál, kde je človek stratený medzi všetkými smermi a neistý, či lietadlo, na ktoré čaká, je to správne. Či nie je lepšie vybrať sa niekam inam.

S Džibránom v ruksaku som stretla ďalšieho majstra mlčanlivých hlbín. Tunisana Anouara Brahema. V letištnom kráme sa mi zapáčila fotografia na obale jedného cédečka. Čakajúci ľudia. A odrazu bol dôvod ísť domov a dať cédečko do prehrávača, že aká hudba je za fotografiou.

Potom k Astrakan Café s čakajúcimi ľuďmi pribudol trávnatý Thimar a Le pas du Chat Noir v zimnom parku.

-------------------------------------

Občas mi ľudia hovoria, že nikoho nemám naozaj rada. Mám. Anouara Brahema.

A že či je to kvôli tomu, že perfektne ovláda ´ud?

Isteže. Pre čo iné.

Medina, Tunis. Tam niekde je Brahemovo detstvo.

Autor: Ivan

(Linky na Amazon v texte sú uvedené kvôli legálnym krátkym ukážkam zo skladieb).