čítal som jedným dychom. Všetko podpisujem pod Teba.
No predsa si dovolím k bezhraničnej slobode.
Niekto veľmi, veľmi múdry povedali, že naša sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Aj to by aj detičky mali vedieť.
Ja to ale fakt nebol. Ver mi.

Tá múdra veta má zmysel. Ak chcem, aby nikto nezasahovla do našej slobody, je správne, ak ani my nezasahujeme do slobody druhých. Ešte raz pripomýnam, že tou sloboumyslím jedinečnosť a individualitu každého z nás.

Tiez som kedysi dospel k taketomu zaveru. A s velkou radostou som si toto cital.
A ked raz dospejeme k tomu, ze nam dospeli urcovali cestu, tak je velky krok. Pretoze, ked vieme, ze nam niekto urcoval castu, mozme si teraz svoju cestu budovat my.
A na to nikdy nie je neskoro. Potom nastava dobrodruzna cesta spoznavania sameho seba. Potom vyzyva clovek svoje stare zauzivane sny a vytvara si novy sen (alebo identitu).
Namiesto identity to volam sen cloveka.
Lebo mysel sniva :). Nahovarali nam, ze sme "nejaky" a my sme to prijali, lebo sme im verili a vytvorili o sebe predstavu. Potom nastava
chvila, kde si vytvarame nove predstavy o sebe, nove sny :)...

Tak to je potom cesta ku slobode :)
Krasny clanok!!!

Solobodni nie sme uz peknych par stotisic rokov, mozno od zaciatku staroveku, alebo by som povedal koncom praveku. Slobodu sme stratili niekedy vtedy ked sa ludia zacali viazat, ked sme zacali byt zodpovedni voci niekomu ci niecomu, ked sa zacali respektovat zakony.
Slobodu si predstavujem asi tak, ako zije napriklad jeden kmen v Australii, hovoria si Naozajstni ludia,ale o tom som uz pisal v komentare z vcera v clanku Marthybielskej. Ak ten kmen skutocne existuje, mozu sa nazvat slobodni ludia, lebo nie su nicim nikomu zdpoevdni, akurat Matke prirode, ziju v harmonii s prirodou, ale to sa tazko da v par vetach vysvetlit.
dalo by sa povedat ze slobodne je dieta, ale ani to nie je pravda, aj dieta musi dodrziavat nejake dohody, alebo postupy, ktore su mu iste nie vsetky po srsti.
Uff, ale to som napisal ja?...este sa zp mna stane filozof, desi ma ta predstava, radsej budem reagovat na jednoduchsie temy :))))
Dufam ze ma nedaju do ucebnice :))))

Ja si naopak myslim, ze slobodny zaciname byt vtedy ak prijmeme zodpovednost za svoje myslenie, slova a ciny. Urcite, zakony su skor na obmedzovanie slobody, ale co uz.
Ale ak mas slobodnu mysel, dokazes zit v takej harmonii s prirodou, aj s ludmi a mestom, ako ti v kmeni v Australii, ktory si hovoria Naozajstni ludia.
Cital som o nich. Ale my nemozme byt ako oni. Neda sa to, preto musime hladat vlastnu slobodu a harmoniu tam, kde prave zijeme.

Máš pravdu, to poznanie, že nám niekto určil cestu je oslobodzujúce. A keď sa snažíme od tej umelo vytvorenej predstave o sebe zbaviť, je to vlastne zbavovaním sa ilúziíí o sebe samom.
A naozaj potom nastáva dobrodružstvo. Dobrodružstvo poznávania a hľadania cesty k poznaniu. A približovanie sa k nájdeniu svojej jedinečnosti a slobode, ktorá jej bola daná :-)
Som rada, že sa Ti môj príspevok páčil

Suhlasim, pekne povedane, nemam co dodat :-)

Keď som bol v ZDŠ-ke hľadal som zmysel bytia. Nešlo mi to. Po vojenčine
som sa dostal k filozofickej literatúre. Začali sa mi otvárať oči. Začal som
chápať že zmyslom našeho bytia je krása. Má niekoľko podôb. Myšlienka
vzorec,socha,divadelná hra,obraz,film... Človek sa stretáva často hoci
len s jedným atribútom. Dostal som do daru výtvarný talent. Začal som
robiť sochy (v sádre). Aby sa dostali medzi ľudí bolo ich treba odliať do
kovu. A tak je krása na mojích fotkách aby som mal aspoň spomienku
Sloboda je poznanie nevyhnutného.(Spinoza) Ja som nevyhnutné poznal a je mi nanič. Sloboda je niečo neuchopiteľné a nie všetci sme
predurčení ju poznať. Ale ten čo ju poznal a nemôže ju podať ďalej
je viac nešťastný ako ten čo nevie o nej nič.

Zákony, normy správania a podobné obmedzenia, ale predsa neobmedzjú našu myseľ. Našu individualitu a jedinečnosť. Sú to isté pravidlá, spojené s prežitím v civilizovanom svete, neobmedzujúce však žiadnym spôsobom náš vnútorný svet. Takéto obmedzenia, predurčujúce istý model správania poznali už pravekí ľudia, tým, že si rozdelili svoje funkcie. Ženy boli tie, ktoré strážili oheň a zachovávali rod a muži boli lovcami. Dodržiavanie tohto modelu (hoci nepoznali písmo a nemali žiadne zákony) bolo v ich spoločenstvách jediným možným spôsobom prežitie.

"Ale ten čo ju poznal a nemôže ju podať ďalej
je viac nešťastný ako ten čo nevie o nej nič. "

A ten slobodny je stastny, ktory nema potrebu podavat ju dalej.
Dalej ju podava iba ak ho niekto o to poprosi :)

Spinóza bol mystik. Podriaďoval hľadanie slobody etickému princípu - intelektuálnej láske k bohu. Už tým, hovorí o čomsi inom ako ja. Tých definícií slobody by sme našli stovky.
Ja píšem o svojom pohľade na slobodu. Na slobodu mysle... ktorá u nás bola v detskom veku prítomná a ktorá bola časom potlačená.
A to, že sa stala zmyslom Tvojho bytia krása je tiež Tvoj individuálny postoj k bytiu. A čo potom všetko to ostatné? Všetko čo stojí mimo kategórie krásy?

Vidis, sam si priznal ze keby sme zili tak ako oni, boli by sme slobodni, v ansich podmienkach to nie je mozne, vzdy je nieco co nam viaze nasu slobodu, mozes ty mat mysel akokolvek slobodnu, vzdy narazis na nejaku prekazku...ale aspon scasti sa mozeme z niecoho oslobodit...

Ano, tak to je. Tiez si myslim, ze oni maju pravu slobodu.
Preto je pre nas dolezite mat aspon slobodnu mysel, aby sme sa v nasich podmienkach dokazali scasti oslobodit :-)...
Takze si rozumieme ;)

vy ste takí trochári :-))))))
prečo sa neoslobodiť celkom? možno to nedokáže každý, možno po tom každý netúži, ale tí čo skutočne chcú to predsa môžu skúsiť... i keby to bola cesta na celý život. Orifiel, ako si to sám napísal, bolo by to obrovské dobrodružstvo :-)

Ale mne je fajn aj tak! :-)
Pre mna je dobrodruzstvo spoznavat aj ciastocnu slobodu. Ved to je tiez dobrodruzstvo. Byt stastny a radovat sa tam, kde som. V systeme, kde je sice obmedzovana sloboda, ale moja mysel je vesela. Je to velka skusenost. A radsej budem s ludmi, ktory su v tomto systeme, ako sam slobodny, kde niet nikoho.

Radsej si pockam az sa vsetci oslobodime (ale nemusim sa toho dozit) a pomahat oslobodzovat mysel, ako sa sam oslobodit a byt v tom sam :-). Taka je moja filozofia

súhlasím s Tebou... poznanie slobody vôbec nespájam s osamelosťou, či izoláciou. Oveľa by sme prichádzali.
Veď pôžitky toho vonkajšieho sveta, sveta zdieľaného s tými druhými sú také nádherné :-)))

Coby neomedzovali tie zakony a omedzenia aj nasu mysel...to sa prejavi aj v nej, neda sa uplne oslobodit ked mas blok v niecom, len myslou snad, ale to nie je realne potom

jasne si rozumieme, este rusalku musime presvecit :)))))

Ja som bol uz v inom leveli, chodil som na sahaja jogu isty cas a ani tam to neslo uplne, pri meditacii sa oslobodit, vzdy sa bolo na co viazat...a ked aj sa dalo oslobodit mysel, bolo to docasne, len pocas meditacie...a to je ine cafe, ked mas mysle uplne volnu, dokonca ked z nej vyzenies vsetky myslienky...mne sa to uplne podarilo par krat, ale stalo to za to :)))

jogu som kedysi dávnejšie robila viac ako desať rokov... a hoci je meditácia fajn, nebolo to presne to, čo si pod slobodou mysle predstavujem. Nemusíš sa oprostiť od všetkych myšlienok aby si bol slobodný. Veď len pozri na malé deti, ako vedia spontánne reagovať. Kam sa podela spontaneita? Stále sme v zajatí ilúzií. I ja ich mám, ako každý. Ale čím ich bude menej, tým budem slobodnejšia.

ako starsi utinali detom kridla a ucili nas nemilosrdne mravom tvrdym. i riekla mi nymfa mrzuto az hnevlivo: "preco si sa nechal krotit? necitil si sa azda predtym lepsie? nebedakaj teraz, lebo ja ta veru lutovat nebudem. ze mlady si bol? ogabali ta tym, co laska zovu? hrozili ti trestami? chod s takymi vyvravkami kade lahsie, crv biedny! pohodlny si bol mysliet, tak veru. marne je nad zlamanym kolesom rumazgat; vezmi naradie a pocin ho." niekal som, branil sa, lez citil som, ze ta bytost pravdu ma.

manualius bilateralis: de fututionis, vol~ 15, cap~ 132, pag~ 1453

Ano, pri meditacii sa da uvolnit, ale slobodnu mysel ja povazujem, ked pozitivne myslienky produkuje.
Ved nie zbavit sa myslienok je cielom. To by sme stratili schopnost tvorit. Ale ide o to co chceme a ako chceme tvorit. Ci pozitivne ci negativne. Ked mas ciel a myslienky ti pomahaju sa k nemu dostat a nie ta od neho odradzat, vtedy si svojim panom.
Panom svojej mysle. Ked vies myslienky spravne smerovat, nie sa ich vzdavat :)

Ta nymfa sice mudro hovorila, ale nie moc milo :))
Ale ako sme pisali, ked uz vie, ze mu mlademu kridla utali, tak nie je neskoro, aby si nechal narast nove kridla :), nie je neskoro zacat mysliet. Cesta k slobode je vzdy otvorena :)

de fututionis spiritus

neboj, takeho stavu ako dieta sa dozijeme, ak sa staroby dozijeme, stari ludia su tiez ako male deti:)))))...potom budeme slobodni myslou :))))...ak si to uvedomine ale...

písal si vážne, ani neviem, prečo mi je smejúco :-))

keď ja by som sa chcela toho pocitu slobody chcela dotknúť vedome :-))

k trpakovi chvile ani milo nemohla. inokedy vsak bola na spapanie lubezna. aspon kniha tak pise :-)
k slobode mysle: povedal by som, ze ked sa dokaze aktivne rozhodnut, cim sa bude zaoberat (asi to bude priaznive, lebo nepriaznou sa iba nechava strhnut) a dokaze pri tom aj vytrvat. sem patri aj schopnost mysle uvedomit si, ze nie je fyzickym telom, a to je zaciatok cesty k oslobodeniu sa od tvrdej zavislosti od neho a od ega. a to uz je najvacsia sloboda, aku si viem predstavit.

tak mi daj adresu, mozes sa ma dotknut a budes mat pocit slobody, aspon chvilkovy :))))...ja vraj taaak nevinne vyzeram :)))))

toto nevyzerá vôbec nevinne :-))))))

vsaaaaak, to vyzera celkom vinne...ale ja viac keciam ako konam:)))))...pekny vecer, musim off

dat len zaklad aby boli uprimne a nebali sa sveta a potom ho v nom nechat a sem tam jemne skorigovat. A snazit sa ich ochranit pred konzumom.

ad Slobody dostávame do vienka každý rovným dielom.
naozaj?
je rovnako slobodný imbecil a génius?
telesne postihnutý človek a špičkový športovec?
človek prenasledovaný depresiami a nevyliečiteľný optimista?

ad Cítime sa slobodní a pritom ... konáme podľa vzorov a predstáv iných
je konanie podľa vzorov a predstáv iných vždy nevyhnutne o neslobode?
nie je neraz nevyhnutnosťou a uznaním faktu, že predstavy iných sú správne?

ad Skutočne slobodný dokáže byť len ten, kto dokáže ... vnímať sám seba a svoju jedinečnosť
ako súvisí vnímanie samého seba a svojej jedinečnosti so slobodou?
stáva sa človek naozaj slobodný len tým, že si uvedomí svoju jedinečnosť?

ad Skutočne slobodný dokáže byť len ten, kto dokáže ... kto je schopný kreovať svoje vlastné myšlienky.
čo sú to „vlastné myšlienky“?
o ktorej myšlienke môžeme s istotou tvrdiť, že je naša vlastná?

ad spoločnosť ... ľudskú individualitu a jej jedinečnosť potláča a vťahuje do spár kolektívneho myslenia a správania.
je kolektívne myslenie a správanie len o neslobode?
nie je aj o dobrovoľnom, slobodnom stotožnení sa s hodnotami iných?
nie sú pozitívnym prejavom kolektívneho myslenia a správania aj tradície a kultúra?

a môj večný a nedokončený problém...netrúfam si povedať, že ide o moju myšlienku, skôr len o akési pozorovanie, ktoré sa zakladá na dejinách myslenia ľudstva...

myslím, že by sme skutočne mohli povedať, že ľudské Ja úzko súvisí s jeho slobodou...nemám na mysli individualitu a jedinečnosť človeka, skôr vedomie jeho pôvodu, podstaty, zmyslu jeho existencie, cieľa, jeho Ja....čím viac má človek utvrdené, prečo je na svete a kam smeruje jeho vývoj, tým je menej slobodný...pretože svoje činy, myšlienky, pocity odvodzuje od určitého princípu...a väčšina ľudí bez svetonázoru, princípu bytia nedokáže existovať...

stačí "zabiť" boha (či už náboženstvo alebo ideológiu), stať sa pánom svojho osudu a sme slobodní? netuším, skôr si myslím, že nie, aj naša ilúzia o slobodnej vôle nás robí neslobodnými, pretože konáme a myslíme na jej základe...vraj je prejavom slobody vzdor voči nátlaku,prostest, povedanie "nie"....pretože to "Ja nechcem"...

Povedal by som, že vnútorný pocit šťastia je ten hlavný výstup, kam smeruje snaženie jedinca. Ak ho nemá, skúma aj svoju neslobodu, ak ten pocit z nej pramení, snaží sa veci meniť tak, aby opäť nadobudol pocit šťastia. Šťasný človek je slobodný, aj keď je ženatý, vydatá, otrokom alebo pánom, zamestnancom alebo zamestnávateľom....
Škoda, že neviem zistiť názov a autora tej knihy, ktorú som tu spomínal. Novinár uväznený v pieskovej jame v tej dedinke nakoniec zostane "slobodne" žiť. Nadobudol pocit šťastia.
Možno aj ja sa podobne cítim. Stredoslovák z kopcov bol neslobodne presadený do Bratislavy. Zvykol som si, prežil fúru krásnych chvíľ. Podriadil som sa okolnostiam, stále túžim po kopcoch, ale neprežívam neslobodu, resp. nejakú traumu z toho.
:-)

"čím viac má človek utvrdené, prečo je na svete a kam smeruje jeho vývoj, tým je MENEJ slobodný"???

že o našu slobodu nás najviac okráda blízkosť s inými ľuďmi ... slobodné rozhodnutie, ktoré uskutočníme v rozpore s názorom blízkeho človeka nás neraz núti zvažovať a pochybovať ... a neraz aj zrieknuť sa svojho rozhodnutia ... či už pre pokoj v rodine ... alebo zo strachu, že naozaj sa môžeme spáliť a budeme nútení čeliť výčitkám.
Myslím, že sama som bola kedysi veľmi ovplyvniteľná a vypomstilo sa mi to ... dnes sa v rámci možností snažím robiť veci tak, ako sama považujem za najsprávnejšie a občas som považovaná za konfliktnú ... so slobodou je to zložité :o))
... a tak sa v rámci slobodnej komunikácie idem pobaviť so žehličkou ... no, keby som bola úplne slobodná, radšej by som sa ešte bavila na blogu :o))

človeka síce o slobodu (možno) okráda, no aj mu nesmierne mnoho dáva... vo svojej vrcholnej štedrosti lásku napríklad. tej sa od žehličky nedočkáš ;).

Všetko je relatívne ... v podstate na nič sa nemôžeš pozerať len ako na pozitínve a na nič ako na negatívne (väčšinou). Plusy a mínusy v živote sa vždy nejak kompenzujú :o))

a mínusy kompezujú, to je ten lepší prípad... nulová bilancia je celkom slušný životný úspech...

„skutočná sloboda je podmienená ... úrovňou spontaneity“.
sa mi zdá, že niečo na tom je, len ten vzťah je myslím si opačný alebo obojsmerný.
neviem, či je spontaneita podmienkou slobody, no sa mi vidí, že je jej nefalšovaným prejavom.
nádherne to vyjadrila vo svojej 13. komnate česko-rómska speváčka Ida Kellarová, sestra Ivy Bittovej.
spomínala na to, ako sa jej otec, pôvodom Róm, pri návrate domov, na Slovensko, vždy zmenil na vnútorne slobodného človeka, len čo vstúpil do rodného dvora. z človeka zapierajúceho svoj rómsky pôvod sa razom zmenil na Róma, ktorým sa v hĺbke duše cítil. odrazu sa stal sám sebou, bol plný emócií a jeho príbuzní tiež. a Ida povedala, že na ňu silne zapôsobili chvíle, keď jej otec so svojimi blízkymi sedeli okolo stola, spomínali, bolo im veselo i smutno... a keď sa niekto rozcítil a rozplakal, za chvíľu plakali všetci, aj nikto nevedel, prečo...
podobnú emocionálnu slobodu, či v radosti či v smútku, vyznávali haličskí židia, chasidi.

znie to asi paradoxne, no pokúsim sa to vysvetliť...som síce trošku unavená a mozoček mi moc nepracuje, a určite by bol aj tento pohľad trošku redukcionistický, ak by som tvrdila, že je všeobecne platný...no netvrdím to ;)

len vyslovujem svoj pocit, že sa človek v každej dobe snažil vysvetliť svoju podstatu, to, od čoho závisí a akú zohráva úlohu v hre zvanej život...čím podrobnejšie to človek dokázal, ukázalo sa mnoho pravidiel, ktoré v záujme vlastného šťastia a naplnenia svojho určenia, musel (mal) urobiť...byť tým, čím mám byť sa mi zdá príliš skľučujúce a obmedzujúce...celý život sme potom nešťastní z toho, že niekým stanovenú a nami prijatú normu, predstavu o človeku nespĺňame...

ak si myslíš, že si človekom stvoreným na obraz Boží, svoje poslanie naplníš vtedy, ak budeš slobodne milovať Boha...
ak si človek - slobodná bytosť zodpovedná za svoje činy a nemôžeš ňou nebyť (slobodnou), pretože aj to je tvoje rozhodnutie (nebyť zodpovedným a nebyť slobodným), aj tým potvrdzuješ pôvodnú tézu, a teda, že si slobodný človek...

to sú príklady téz, ktoré nás podľa mňa obmedzujú...presne stanovené predstavy o človeku a jeho možnostiach...proti ktorým sa väčšinou vzpierame a vytvárame si vlastnú predstavu o človeku...znovu obmedzujúcu

znie to direktívne: "takto to je a inak nie, toto musím (mal by som) robiť, aby som bol človekom, slobodným...byť sám sebou, dohliadať na svoju individualitu a vlastné ja, nájsť si vlastné názory na pozadí spoločenského vedomia...."

v momente dištancu (odmietnutia, vzdoru) sa možno stávame na chvíľu slobodnými...to je však len jedna z foriem slobody...sme neslobodní vo svojej slobode....tak by som to zhrnula...

kým je naše vedomie podmienené chcením, konanie hodnotami, normami...sme obmedzovaní možnosťami, aj keď si volíme...ak by sme na ničom nelipli, ani na živote (svojom či iných), naše konanie by postrádalo zodpovednosť a strach z trestu...čo sa dnes deje...trest za "nesprávne konanie" sa vzdialil, máme vlastné predstavy o človeku, čoraz menej jasné...jednoducho sme...a sme z toho frustrovaní, pretože sme dlhú dobu žili v neslobode a so slobodou nedokážeme narábať...kým si uvedomíme, že nič nemusíme, žiadny cieľ neexistuje a naša nová sloboda nám neurčuje, "čo je nutné, aby"...

slobodu vnímam ako nadhľad, odstup od všetkého konkrétneho...a to ako opačný jav, od väzby na vlastné Ja k jej strate a rozpýleniu v univerze...

si práve postavila Heglovo "sloboda je poznaná nevyhnutnosť" z hlavy na nohy... či obrátene??? ;)

že je to Spinozovo :P aspoň myslím, žil skôr ako Hegel...ale nemyslím, že sloboda je poznaná nevyhnutnosť, skôr sa mi zdá, že kým sa riadime nejakou predstavou o človeku (teda podmienenosťou, v niektorých prípadoch nevyhnutnosťou), sme v skutočnosti neslobodní a čím presnejšie hrany má to vymedzenie, tým sme menej slobodní...čo však nevylučuje, že sa vo svojej neslobode nemôžeme cítiť slobodní...v tomto je sloboda ilúziou, ktorá sa však (ako sa zdá) stala dôležitou súčasťou nášho života :)

och, keď takto mudrujem, moje (druhé) ja tu pri mne krúti hlavou nad tým, že zase zbytočne veci komplikujem :(

a žil určite skôr ako Hegel, tuším v 16 st....

hogúšik :) xi

ako vravíš aj vo svojej neslobode sa môžeme cítiť slobodní... ešte šťastie, že sú na tomto svete aj ilúzie :)

budem vychádzať z predpokladu, že sloboda znamená nezávislosť "ducha" od formálnych štruktúr ako fyzické telo a ego. potom každý dostávame rovným dielom potenciál slobodu dosiahnuť.
imbecil má trošičku nevýhodu, pretože nemá dokonaný hardvér. z môjho hľadiska žiadny tragický problém, lebo hmota jeho vedomia nemôže nebyť, takže keď nie teraz, tak niekedy inokedy (to platí pre každého).
génius je niečo, čo možno vybudovať. IQ je vôbec pohyblivé a platí pre moment zisťovania. môže sa znížiť aj zvýšiť bez vedomia i s vedomím človeka.
telesne postihnutý - žiadny problém
depkáč - ak sa dostane z depiek, môže začať rozmýšľať aj o slobode

>Skutočne slobodný dokáže byť len ten, kto dokáže ... vnímať sám seba a svoju jedinečnosť<
áno
>ako súvisí vnímanie samého seba a svojej jedinečnosti so slobodou?<
keď neviem, čo môže byť slobodné, môžem o slobode ozaj len snívať.
>stáva sa človek naozaj slobodný len tým, že si uvedomí svoju jedinečnosť?<
nie

>Skutočne slobodný dokáže byť len ten, kto dokáže ... kto je schopný kreovať svoje vlastné myšlienky.<
podľa mňa je slobodný ten, kto bez zábran prijíma akékoľvek myšlienky bez nároku na autorstvo a dokáže ich použiť spôsobom jemu vlastným (ktorý vyplýva z jeho individuality).
>čo sú to „vlastné myšlienky“?<
to je dobrá otázka... bude veľmi zle, keď poviem, že je to fuk? :-)

>spoločnosť ... ľudskú individualitu a jej jedinečnosť potláča a vťahuje do spár kolektívneho myslenia a správania.
je kolektívne myslenie a správanie len o neslobode?<
kolektívne vedomie je vývojovým predstupňom vedomia individuálneho. kolektivista sa cíti bezpečne iba v kolektíve. individualista síce tiež potrebuje aj ostatných, ale búri sa proti tomu:-) a indivíduum, ktoré získa slobodu, sa už nijako nemôže cítiť ohrozené kolektívom. kolektívny individualista predstavuje stav dialektickej jednoty.
>nie sú pozitívnym prejavom kolektívneho myslenia a správania aj tradície a kultúra?<
kultúra čoho?
tradície aj kultúra určite nie sú negatívne. na slobodu pôsobí negatívne postoj spočívajúci v opieraní sa o to, čo je mimo indivídua, a to je všetko s výnimkou jeho spomienok. všetko, čo máš, ti môžu vziať, zničiť, pošpiniť, ale nikto ti nemôže vziať to, čím si (teda spomienky a nič iné ako spomienky).

sa mi vidí, že moje myšlienkové konštrukty o slobode oscilujú kdesi v blízkosti tých Tvojich :).

panvica je už nachystaná...:-)
ak z tehoto volačo uhádneš, panvice ani nebude treba :-)

furt len chystáš a skutek utek :(... sa robí také nečo, há???

ket já ci dávám šancu a čakám, že na to dondeš aj bez kuchynského násilá. co ci budzem šecko rovno do gebule búchat? nestačí, že ci to furteki prennos vešám?

ty nevíš, že múdremu napovec - sprostého s panvicu plesni? sa už tólko neondzej a mi to rovno do tej mojej sprostej gebule buchni!

aj ja som zvedavá ;) tiež by som asi potrebovala...

já si mislím že neni ste až taký mamlasi.

až vymislel tragač a mosel ho potom tlačit... sa spamataj, chlape!

gebule im múciš s tú tvojú panvicú a sloboda de zostala, há? aj mne furt len slubuješ, ale ešte si nepomúcil :-(

tu nám sceš dobre robit, a svojej starej dobre nespravíš, ani jej len to oné... nepomúciš... že ti haňba neni!

náš velitel na vojne hovoril, že jeden mislel a posral sa. a druhý nemislel a stúpil do teho. no, kerý z ních bol vaččí oný?

velmi dobry komentar, a vobec mi neprisiel zlozity
mam jeden dodatok, nemohla som scucnut tuto vetu a dlho mi trvalo co mi na nej nesedi. No a nieco ma napadlo
"ak si človek - slobodná bytosť zodpovedná za svoje činy a nemôžeš ňou nebyť (slobodnou), pretože aj to je tvoje rozhodnutie (nebyť zodpovedným a nebyť slobodným), aj tým potvrdzuješ pôvodnú tézu, a teda, že si slobodný človek..."
je spravne bohuzila aj jej negacia
ak si človek - NEslobodná bytosť NEzodpovedná za svoje činy a nemôžeš ňou nebyť (NEslobodnou), pretože (aj) ANI to NIE je (LEN) tvoje rozhodnutie (byť zodpovedným a byť slobodným), aj tým potvrdzuješ pôvodnú tézu, a teda, že si NEslobodný človek...

z toho teda vyplyva ze ak je clovek slobodny nemoze uz byt neslobodny (inak spor ) a ak je clovek neslobodny tak uz nemoze byt slobodny (inak spor).
z toho teda vyplyva ze clovek je cim sa narodi .
teda cely zivot slobodny alebo neslobodny.

že tu niekto zneužíva uhorské meno.

len pohlénni na www.balfasz.hu, zneužívajú ho aj tam... sceš povedat, že Maďari móžu a mi nemóžeme, há?

vidím, že ste nezaháľali... tak sa o chvíľu pustím do odpovedí :-))

>budem vychádzať z predpokladu, že sloboda znamená nezávislosť "ducha" od formálnych štruktúr ako fyzické telo a ego. potom každý dostávame rovným dielom potenciál slobodu dosiahnuť.

to je sice zaujimava myslienka, ale vzapati si ju poprel .

>imbecil má trošičku nevýhodu, pretože nemá dokonaný hardvér.

vlastne si uviedol silne priklad naviazania tvojej definicie "duse" na fyzicno "hardware"
takze alebo tvoja definicia alebo vyklad na prikladoch nie spravny

Ale zvysok, ponatie kultury , individualnosti vramci kolektivizmu a nepotrebnost definicie vlastncyh myslienok sa mi fakt velmi praci .

je to spor, ako hovoríš, Sartrov...jediná nesloboda človeka spočíva v jeho nevyhnutnosti byť slobodným...človek sa podľa neho rodí slobodný...

k negácii...potom by to nesedelo so Sartrom, možno som to zle sformulovala...snažila som sa to opraviť, ale negácia jednoducho asi neplatí...základom je myšlienka, že každý je slobodný a aj keď sa rozhodne pre opak (a stane sa neslobodným), udeje sa tak z jeho vôle, rozhodnutia, nech by sa toho rozhodnutia trebárs i zriekol...aj rezignácia na akékoľvek rozhodnutie je rozhodnutím...

na druhej strane platí "nikto nie je neslobodný" a ak by sme konali (podľa nás) slobodne či neslobodne, zakaždým existenciu slobody potvrdzujeme...nech urobíš jedno či druhé, sloboda sa neruší...neviem, ako by to logik nazval :/

eee, ja som ten vyrok nepoprela.
Ja som ho rozviedla a odvodila ze plati aj opak, nie ze vyrok sam je sporny.
Mojim zaverom, je ze clovek sa narodi slobodny alebo neslobodny na zaklade toho vyroku. A tak som slobodu/neslobodu posunula na zrod cloveka. Rodi sa clovek slobodny alebo neslobodny ?

z negácie: "človek nemôže byť neslobodný", vyplýva, že človek MUSÍ byť slobodný...to je základná téza s podmienkou "aj keď si MYSLÍ, že koná neslobodne a nemá na výber"...to je zase postojový súd, odlišný od predchádzajúcich konštatujúcich skutočnosť...a platí aj jeho negácia - aj keď si NEmyslí, že: "nekoná slobodne a nemá na výber"

podľa Sartra...ale to je len jedna z myšlienok o slobode...ktorej som sa kúsok venovala :/

aj keď si NEmyslí, že: "koná neslobodne a nemá na výber"

správne upozorňuješ, lebo som to nenapísal úplne jasne. "každý dostávame...potenciál" znamená, že každá podstata má úplne rovnaký potenciál. kedy ho použije, je už jedno. raz sa nejaký ten plne použiteľný hardvér nájde :-) všetci sme skrátka z jedného cesta.
a či sa rodíme slobodní? áno i nie. keď sa človek narodí, nemá ešte sformované ego, ale je tvrdo závislý od svojho tela. takže akosi čiastočne:-) plnú slobodu môže beztak dosiahnuť až vtedy, keď si neskôr uvedomí, že nie je jedným ani druhým. a o tom hovoriť je najužitočnejšie, či nie?

vyvarovať dualizmu (aj tela a duše) a nezávislému egocentrizmu (tvoríme sa vo vzťahoch a tým sa nevyhneme ani neskôr), ktoré na sebe stavia post nezávislej slobody...

takže dve otázky na teba: vari je človek v čase, keď má sformované ego zároveň nezávislým od tela? čo znamená byť závislým od tela? o ktorých štádiách vývinu človeka hovoríš?

odlišnosť od prostredia a druhých si človek uvedomuje už v troch rokoch, je potom slobodný? prečo je to najužitočnejšie?

no dobre, je to viac otázok...

ale ja tomu vyroku rozumiem... , avsak zle som to povedala, neurobila som negaciu toho vyroku.
Proste ten vyrok nehovori nic preborne len, ze ak plati A nemozem A neplatit . V matike nic ine ako A->non(non A).
Porste ten vyrok hovori , ak si slobodny nemozes byt (NIE si ) NEslobodny skratene. Dvojita negacia
Potom som uz spravila len dalsi ukon a to , ze plati samozrejme
non A -> non A, co je ze ak si NEslobodny tak NIE si slobodny .
Tiez nic prevratne.
Zaver ostal , proste sa rodis alebo slobodny alebo neslobodny a to ani jeden z vyrokov neriesi.

zaujimave na tom co sartr objavne akurat povedal, ze to pretiahol na buducnost a ukazal ze zo stavu slobody uz nemozes prejst do stavu neslobody , coz plati aj opacne , odvodene z tej istej myslienky.

paltí iba: "ak si slobodný, nemôžeš byť neslobodný"
neplatí: "ak si neslobodný, tak nie si slobodný", pretože sa tam mieša postojový výrok s tým iným (ktorý nedokážem teraz pomenovať, nespomínam si, ako sa volá, proste korešpondenčný, vychádza zo skutočnosti, kým postojový z postoja človeka a človek si môže myslieť aj nepravdu, teda "že je neslobodný" a je to pravda, kým si to myslí...avšak všeobecne je človek VŽDY slobodný, nech si myslí čokoľvek, pretože omyl a rezignácia je tiež prejavom slobody, môže sa rozhodnúť "byť neslobodným", ale len naoko, aj týmto rozhodnutím potvrdzuje svoju slobodu)

môže stať hrdina...je možný aj opačný proces...ide o to labrasovo uvedomenie...priznať si, že rozhodujem ja, nech sa rozhodnem konať či nekonať...bojovať, či dezertovať, podľa neho neexistuje neľudská situácia, pretože každý svojim konaním potvrdzuje svoje rozhodnutie...napr. vojna, mohla by som ujsť, nebojovať, zabiť sa a teda rozhodnúť sa inak, ako bojovať...tým, že tak neurobím, som si túto situáciu vybral a nesiem za to plnú zodpovednosť...

neplatí: "ak si neslobodný, tak nie si slobodný"
to neze neplati ale je to to iste inak napisane. ale na tom nezalezi.
Chapem to takt:
ak je clovek slobodny uz nemoze byt neslobodny.
a ak je clovek neslobodny vzdy slobodny moze sa stat .
To je to co myslis ?

Áno hfw, myslím, že pri narodení máme všetci rovnakú možnosť ostať slobodnými. Nezávisle od intelektu, telesného, či mentálneho postihnutia. Každý z nich si ju môže uchovať, alebo sa k nej dopracovať sebe primeraným spôsobom. A sebe primeraným spôsobom ju vnímať.

Ad sloboda verzus konanie podľa predstáv. Modelové správania sú súčasťou nášho života. Tak, ako sme my súčasťou istého spoločenstva. Zdravíme, chodíme do školy, pracujeme... Každopásdne som presvedčená, že aj si uvedomujeme svoju individualitu a ak nič z toho, čo konáme v rámci týchto modelov, nekonáme v rozpore s týmto uvedomením, zostávame slobodní.

A nemyslím, že by sme sa nemohli nestotožniť i s predstavami druhých.
Na druhej strane je podľa mňa skutočne slobodný naozaj len ten, kto si svoju individualitu napriek tomu dokáže uvedomovať.
Vlastné myšlienky? Vlastnou myšlienkou je vyrieknutá každá veta, ktorú vyslovujeme nie preto, že nám ju niekto napovedá. Nemusí to byť nejaká filozofická myšlienka.

Myslím, že kolektívne myslenie je často istým poukazom na neslobodu. Najmä, ak to Tebou spomenuté stotožnenie sa s hodnotami iných nie je o skutočne vnútornom sa stotožnení. Pozri okolo seba, koľko ľudí preberá modely myslenia len preto, že je to veľmi pohodlné a jednoduché (najlepším príkladom je politika, či manipulácia masmédií).
Kultúra je veľmi široký pojem. Ak myslíš masovú kultúru tak odpovedám nie...

"čím viac má človek utvrdené, prečo je na svete a kam smeruje jeho vývoj, tým je menej slobodný." akosi nemôžem s týmto Tvojim tvrdením súhlasiť. Prečo si myslíš, že je to tak?

páči sa mi príbeh Idy Kellarovej.
Áno, v rómskej komunite je asi viac cítiť vnútornú slobodu. Nie je to len o prejavoch akejsi revolty a veľakrát asociálneho správania. Ale práve ich spontánne správanie je dôkazom tejto slobody. Možno je to spôsobené aj ich prístupom k "výchove", ktorý oveľa menej zasahuje do prirodzeného vývoja dieťaťa.
Ich sociálna nezaradenosť do spoločnosti nie je o slobode, o ktorej tu píšem.

platí, ak si neslobodný, len si to myslíš, v skutočnosti si vždy slobodný...teda ak si neslobodný, nie si neslobodný...
ak sa cítiš neslobodný, môže sa to zmeniť a ty si zase uvedomíš, že si slobodný, nech tú svoju slobodu prijmeš, alebo nie...takto som to heh, musím bežať, ale dík za rozhovor, aj som si niečo ujasnila ;)

pekný večer, idem tanikaať, aspoň chvíľku xi :)

rovnakú otázku mi položil hfw :)

je toho tu strašidelne veľa :-)

Páči sa mi, ako si to napísal :-)))
Vystihol si to presne...

z Tvojho názoru cítim priveľa skepsy...
vadí Ti veľmi, že si považovaná za konfliktnú?

nechápem, o akom treste hovoríš v súvislosti s vnútornou slobodou človeka.
A naozaj si myslíš, že to predchádzajúce obdobie "neslobody" bolo pre našu slobodu horšie???

čo označuješ ako dualizmus tela a duše?
nezávislý egocentrizmus? veď nič proti vzťahom. ja slobodou nenazývam bezuzdnú voľnosť konania, ale voľnosť myslenia - nezávislosť mysle od podnetov z vonkajšieho prostredia, ktoré spôsobujú informačný šum a tým jej neschopnosť sústrediť sa na rozmýšľanie o veciach dôležitých pre usporiadanosť prostredia vnútorného. to neznamená, že tie podnety prijímať nebude, samozrejme :-) už sa trochu opakujem, ale neva: čo máš, o to môžeš prísť a potom je zle. čo si, to si a basta fidli. a prečo je dôležitá usporiadanosť vnútorného prostredia? okrem iného preto, lebo o čo silnejší je každý člen spoločnosti, o to silnejšia je celá spoločnosť.
keď už máme ego, máme stále aj telo. všimni si na sebe, či si od neho nezávislá, t.j. či tvoj pocit zo života nezávisí od telesných pocitov :-)
ego sa tvorí už v ranom detstve a pri dosiahnutí dospelosti je viac-menej hotové. aj potom podlieha zmenám a už je na nás, či budeme v tom pasívne či prípadne nejako inak a či sa z nás stanú narkomani ega alebo nie :-)
dá sa síce hovoriť aj o tom, čo bolo v našom detstve a pod., ale užitočnejšie sa mi vidí hovoriť o tom, akí sme teraz a ako s tým môžeme naložiť. pochopiteľne, pre (nádejných) rodičov je dobré poznať aj svoje deti :-)

Ďakujem, tuším si jediná, ktorá si to všimla. :-))

Idem postupne, je tu toho veľa, musím to poriadne poprežúvať :-)))
Myslím, že budem písať odpovede ešte poriadne dlho...

Ja som to chvíľu tiež prežúval, ale rozbolela ma z toho sánka. Idem si pozrieť včerajšie fotky. Mám aj jeden gól. Objavil som to, čo sme hľadali minule u Teba na blogu. Padlé lono. :-)))) Si na to zvedavá?

jasne, že som zvedavá... pozriem medzi prežúvaním :-))

a myslím, že to potrebuje ešte raz zdôrazniť, že pod slobodou si nemožno predstavovať akési bezuzdné konanie. Skutočná sloboda je stav mysle. Samozrejme, že sa prejavuje i navonok v prejavoch slobodnej bytosti.

mno dia dosla som k zvaeru: jazykovo je pravda co som povedala ja , a teda byt neslobodny = nebyt slobodny.
Tvoje filozoficke vysvetlenie to vsak popiera s vysvetlenim, ze aj ked je clovek neslobodny , tak je v skutocnosti vzdy slobodny. Z tohto pohladu teda dojde k poretiu vyznamovemu. Takze by som to uzatvorila s tym ze oba pohlady su v svojom svete spravne.

Tak ci tak, som dosla k zaveru, ze sart , ci kto to je, zaviedol len axiomaticky system . Jeho axiomom (fakt nedokazatelny zo samotneho systemu pravidiel ) je ze clovek je vzdy slobodny .
A na tom tvrdeni vystaval zvysok.

Axiomom ale rovnako moze byt ze clovek je neslobodny a na tom by som mohla vyvstavat system tak ako som ho nastienila.
Clovek je neslobodny a nikdy slobodny nemoze byt.Ak by bol tak si to len mysli.

aj ja som si všimol. aj ja, aj ja :-)

prečo "len"? :-))

prečo "len myslí"?

každý z filozofických systémov predstavuje odlišný pohľad na slobodu...
Preto som o slobode písala tak, ako ju sama pociťujem.
Asi by sme ťažko vybrali filozofa, ktorého názor na slobodu by vyhovoval každému z nás.

ja som sa ale nevyjadrovala k tomu cu mi vyhovuje alebo nevyhovuje nejaka filozofia, ani nahodou.
Osobne nie som nijak vysporiadana so slobodou .
Dia nastolila myslienku a ja som sa s nou hrala.
Postupne pri tychto temach prichadzam na to, co sa mi snazil dedo vysvetlit, pri mojom neustalom boji s pravdami a zohladnovani vsemoznych rieseni.
vravel , ze lepsie je si vybrat a drzat sa toho ako si nevybrat.
Preto smerujem k zaveru, ze pre mna bude najlepsie zaujat jeden z postojov , a to
-alebo prijat , ze nie som slobodna a prestat s tym bojovat (spotrebuva to vela energie )
-alebo ju neprijat , rozhodnut sa , ze budem slobodna a konvertovat svoj zivot tak aby bol v sulade s tymto rozhodnutim co najviac.
A je totalne sumak ktory s tychto postojov je objektivne pravda.
Vlastne nic take neni, ze ?
Osobne mi tvoj vyklad slobody blizky neni.
Jedinecna sa citim a slobodna nie , kreujem myslienky jak sa mi zache a ani tak sa necitim slobodna, vyjadrovat sa stale slobodne (klasika empatia verzus asertivita)... Spontanost , ano , je prejavom slobody ale ako ktosi napisal, neni jej povodom.
Najblizsia z tvojho clanku mi je veta : ze clovek je slobodny ak
" Kto si túto svoju jedinečnosť dokáže pestovať napriek tlaku týchto vonkajších okolností.", ta je zaujimava

prečo sa cítiš neslobodná? Ako svoju neslobodu pociťuješ?

pocitujem ju :
- neschopnost realizovat svoje potreby (strach, vnutorna nesloboda)
-neschopnost realizovat casto svoju slobodu z obavy ako ju spracuje okolie (zla asertivita)
-uprednostnovanie potrieb cudzich pred svojimi (empatia)
-nesudna selekcia , neschopnost vybrat si => slaba sa realizacia , uvaznenie vo vlastnom kolecku co skor
- kriticizmus a perfekcionizmus - vylepsovanie na ukor slobodneho zmierenia sa s tym aka som a pozvolneho formovania sa
- vnimanie ludskeho zivota ako uvaznenie v rafinovanej neslobody sucasneho sveta a teda som sucastou tohto kolosa
:)))

ta (empatia) mala byt skor (fiktivna empatia) ..

prejavy svojej neslobody... vieš popísať aj ich príčiny?

hmmm
to je plno pocitov neslobody
prečo máš strach realizovať svoje potreby? prečo Ti stojí v ceste strach z reakcie okolia?
Hmm, s empatiou je to ťažké. Na jednej strane nám je od mala dávaná za vzor akéhosi "modelového správneho správania sa k blížnym", na druhej strane vlastnú empatiu často pociťujeme ako neprirodzené správanie. Myslím, že aj s empatiou je treba narábať selektívne.
Nedokážeš uniknúť z kolosu súčasného sveta? Skús postupne.

strach z prejavu individuality obecne je z obavy z toho, ze clovek nevyhovie tymto prejavom okoliu alebo cloveku .
S mamkou sme na tu temu kecali kedysi, ludia maju zafixovane, ze ked s nimi clovek nesuhlasi, alebo sa hneva , alebo momentalne odsudi , tak clovek si z toho robi dalekosiahle sudy, trebars zacne pochybovat o tom, ci si ho ten druhy vazi...najhorsie ak zacne pochybovat ci ho dotycny ma rad. Preto mnohe hadky a rozbroje koncia neuveritelnymi a niekedy absurdnymi reakciami. Tym, ze nereagujem stale tak, ako to citime , tomuto spravaniu davame priechod. Tym ze sa tak aj ja spravam(neasertivita), casto zo vypadava nespokojnost naakumulovana pozde , ocakavam ju od druhych v takejto forme a casto neviem zistit z coho sakra z minulosti to prameni.
Preto taky podivny strach , neviem kedy zistim odozvu .. a robim zle zavery z negativnej reakcie.

kurna , zase ta hruska ....prepac mi rusalka :)))))) kurnik

s tou empatiou prinesenou z rodiny je to velmi trefne, ako si to natukla..
Spominala som to v precp clanku, deti su od detstva k nej vedene, bohuzial aj k tomu, ze vyempatuju ako sa pri ktorej emocii rodicov je vhodne spravat...
cim viac toho vyempatujes ako model toho , co preslo ako ok, tym horsie pre cloveka

tak sa mi vidzí, že ci samé nezrelé ovocié behá po rozume. a to sa ešte dzivíš, že si taká neslobodná?

viem..
-neosvojene asertivne spravanie, domyslanie si ako okolie zareaguje a ocakavanie zborenia sa sveta :) ak to nebude co budu ocakavat
-neschopnost selekcie - z pefekcionizmu zdlhave kriticke vylepsovanie toho , co robim (na ukor niecoho ineho => nedostatok casu a priestoru na vybratie niecoho ineho) + nekriticizmus k vlastnym napadom , ktore este nie su odskusane

cakala som na tvoju reakciu , cakala :))))
mno ja poloautomat ta co cakas ;)

ale v blogu mas zaujimave porovnanie - sloboda za komunizmu, sloboda za kapitalizmu (oba systemy pomenovavam akoby v uvodzovkach) - sranda je, ze sa krasne porovnavaju napr v kontexte orwell - huxley .. casto sa strasime orwellizmami, ale desivosti a nesloboda konzumneho systemu pomenovane huxleym (brave new world, neviem ako bol prelozeny do slovenciny) akoby ostavali uplne stranou ..

komunizmus je dnes porazený a zneuctený systém, kdežto konzumný systém je na vrchole svojho víťazného ťaženia.
a kritizovať víťazov je prinajmenšom nevkusné :).

sygon, pýtala si sa ma, či si správne pochopila Sarta, snažila som sa ti vysvetliť, že nie...ale posledný tvoj koment je dôkazom toho, že si pochopila jeho axiómu, keby som to takto pomenovala skôr, asi by to bolo zrozumiteľnejšie :/ a nadobudla som pocit, že bolo asi nevhodné zapĺňať rusalkin blog mojimi siahodlhými komentami o Sartrovi :(

a ešte k neskorším tvojim komentom, už keď sa rozhoduješ, či budeš alebo nebudeš slobodná, tento tvoj čin (vnútorné rozhodnutie) už predpokladá, že si slobodná...pretože máš na výber

Sivá(či)k, aj ja som si tvoj názor všimla...opisuješ Sizyfovský údel, byť šťastným sa dá aj v zdanlivo nešťastnej situácii...nemám k tomu čo dodať, je to jeden z najprijateľnejších názorov, prostý a pritom trefný...len premýšľam, odkiaľ má človek tú možnosť byť slobodný a šťastný?

labrys, dík že si dovysvetlil, tvoj koment sa mi zdal oklieštený o tie veci, ktoré som ti vytkla, ale zdá sa, že sa v mnohom zhodneme...pocity, aj tie telesné však neoddeľujem od toho, ako sa vnímam...znovu by som mohla ignorovať všetko okolo aj minulosť, to však jednak nedokážem a na druhej strane si myslím, že to nie je ani nutné či pre mňa to naj ;)

a k podstate článku...snažila som sa v komente vyjadriť svoju myšlienku o tom, že slobodu bytia vnímam ako niečo, čo sa dokáže odpútať od ega, resp. toho, čo nazývaš slobodu mysle...pretože tá je svojou podobou negácia a selekcia, čím tiež vždy podmienená človekom, inými a svetom...

a k poslednej rusalkinej otázke...strach z trestu vnímam ako to, čo vyššie opisovala sygon...vidí mnoho prekážok v tom, aby sa cítila skutočne slobodnou...predtým to ľudia chápali v konkrétnych podobách ako strach z pekelných trestov, strach zo zatratenia, dnes je to strach z nepochopenia, nedorozumenia...a nechcem to hodnotiť, proste to tak bolo a starovekí ľudia sa napriek neslobode, vedomia, že nedokážu zmeniť, riadiť svoj život, nevzdávali a život znášali taký, aký bol...neviem, či je to lepšie alebo horšie, dnes majú ľudia iné svoje "peklá"...

axiom som pochopila az neskor, takze bolo prinosne pre mna sa opytat.
A k tomu rozhodnutiu o slobode... rozhodnut sa mozem ze budem lezbicka , to neznamena zo som nou bola predtym a ze nou potom budem.

a inak mne sa velmi pacila diskusia o Sartrovi, pravdepodobne by mi dosledky celej tej myslienky usli :))) dzenkuju za pokec

ten často spomínaný ujo mal trhliny vo svojej fil. práve v tom, že odmietal akýkoľvek determinizmus, fyziologický, minulostný, spoločenský...takže by si tou lezbičkou asi kludne mohla byť :))
ale inak v reále jasan, že niektoré rozhodnutia by asi neboli realizovateľné, na druhej strane sú tuším aj teórie o sociálnej podmienenosti homosexuality....možno už prekonané, v tom prípade by sa s tým možno niečo dalo robiť ;)

aj ja ďakujem sygon a prajem dobrú nôcku :) mne to tiež veľa dalo..

Prečo Ti vadí, že nevyhovieš okoliu? Tak veľmi Ti na názoroch okolia záleží? Je potrebné, aby nás každý mal rád? Potrebujeme to ich "mať rád" k svojmu životu? Nebol by pre nás pozitívnejší pociť, že konáme a hovoríme skutočne tak, ako to pociťujeme?
ad empatia... ak sme si ju priniesli z rodiny, dá sa s ňou predsa ešte pracovať. A postupne sa naučiť používať ju selektívne. Ani v iných oblastiach života Ti predsa nezostávajú všetky návyky prinesené z rodiny, či áno?

Som rada, že si si všimla práve túto časť môjho textu. Považujem ju v súvislosti s našou slobodou za veľmi dôležitú. Bohužiaľ v komentoch nedotknutú.
Asi sa k tejto téme ešte vrátim. Huxleyho som nečítala. Ale beriem to od Teba ako dobrý tip. Otázka neslobody v oboch typoch spoločnosti mi totiž behá dosť často porozume.
A ja osobne si myslím, že rozvinuté štádium kapitalizmu, ktoré práve prežívame, je neslobode indivídua oveľa nepriateľskejšie, ako bol komunizmus.

hmm, stále mi nejde narozum, ten strach z nepochopenia... je nutné,aby sa na nás všetci usmievali, aby s nami všetci súhlasili. Keď som bola v USA bolo mi zle zo správania ľudí v menších komunitách. Neprirodzené úsmevy, neprirodzené reakcie, všetci sa vzájomne uisťovali akí sú šťastní. Nápadu jedného všetci nadšene prikyvovali.
Nechcem, by sme tu skončili ako oni tam. Len preto, že sa nám niekto do hláv stále snaží dať niečo, čo nazývame empatiou.
Prečo by aj priatelia, partneri, spolupracovníci nemohli mať občas na veci rozdielne názory?
Prečo by sa, ak ide o veci dôležité, nemohli občas aj "pohádať"? Myslím argumentačne, nie intonačne...

ale v inych podobach minimalne rovnako :) huxleyho odporucam

možno nepriateľskejšie nie je to vhodné slovo. Ale nebezpečnejšie určite. Som presvedčená, že v komunizme väčšina ľudí prinajmenšom intuitívne cítila, že nie je všetko vporiadku, že je do ich slobody zasahované (koľko ľudí štrkotalo kľúčmi na námestiach pred jeho pádom).
Nebezpečenstvo kapitalizmu vidím v tom, že väčšina je s tým, čo by som nazvala jeho najväčšou zbraňou - konzumom a novým boomom masovej kultúry, spokojná. To, že sa stávajú v ich područí neslobodnými, si určite ani zďaleka neuvedomuje toľko ľudí, ako si svoju neslobodu uvedomovalo v komunizme. I keď s týmto pocitom väčšina narábala pasívne. Ale aspoň bol prítomný.
To je jedna z najzreteľnejších aspektov, prečo považujem súčastnú spoločnosť za nepriateľskejšiu a nebezpečnejšiu ľudskému indivíduu. A jeho slobode.

na nejaký huxleyho reprezentatívny opus?

oba strachy majú spoločný základ: strach z odsúdenia, hyperbolicky strach z psychologickej smrti.
takéto strachy človek nemusí mať v tolerantnom prostredí, no v takom sa bohužiaľ pohybujeme len výnimočne...

Našla som v jednom z výberov poviedok, ktoré mám doma jeho The Gioconda Smile. Vôbec si ju už nepamätám. Tak bude aspoň čítanie na nedeľu s Aldousom Huxleym:-)) A v jeho profile na wikipedii som našla tiež množstvo zaujímavých odkazov...

veď práve o to ide, že neoddeľuješ :-) a prečo by si to mala "ignorovať všetko okolo aj minulosť"? minulosť určite nie, lebo to sú práve tie spomienky, o ktorých hovorím, že sme z nich poskladaní (zatiaľ skôr nahádzaní). a okolie? vieš, koľko podnetov nás ustavične atakuje? nevieme, čo skôr, a sme z toho frustrovaní. ignorovať by znamenalo uzavrieť sa pred svetom do cely ľahostajnosti. lenže aj inak sa dá. keď som sa prvýkrát dostal do pozorovateľne, mal som intenzívny pocit, akoby som bol v ponorke a okolitý svet videl cez periskop. vnímal som úplne zreteľne všetko, ale nič na mňa nedorážalo (ani informácie v mojom egu a tie z tela), vďaka čomu vznikol pokoj, v ktorom som si mohol vyberať, čím sa budem zaoberať a čo je menej dôležité alebo úplne banálne, prípadne sa dá prenechať na mozog (čo sa tela týka).

"Sivá(či)k, aj ja som si tvoj názor všimla...opisuješ Sizyfovský údel, byť šťastným sa dá aj v zdanlivo nešťastnej situácii...nemám k tomu čo dodať, je to jeden z najprijateľnejších názorov, prostý a pritom trefný...len premýšľam, odkiaľ má človek tú možnosť byť slobodný a šťastný? "
Môže byť človek šťastný, ak nejakú skutočnosť si vo svojom vedomí slobodne povýši na objektívnu realitu tak, ako napr. povinnosť dýchať, jesť, spať? Napr. existenciu a povinnosť dodržiavania zákonov. Áno, určite ich je veľa s ktorými vnútorne nesúhlasíme. Dodržiavame ich lebo musíme. Sme slobodní? Môžeme byť šťastní? Myslím že áno. Teda ak to neprevýši určitú hranicu unosnosti.
Prijímame ich ako nutnosť jesť, spať...
Teda nie všetci, niektorí tuším ani nespávajú, keď sa tu vyskytne zaujímavá téma. A Rusalka máva väčšinou témy zaujímavé. :-)))

nepoznám tento typ strachu...
Hoci neviem, či možno vždy o prostredí, v ktorom sa pohybujem hovoriť o tolerancii.
Hoci mám so strachom veľmi nepríjemné skúsenosti.

psychologická smrť ako strata niečoho zo seba? neviem, čo to je, ale neva... nie je strach samotný psychologickou smrťou alebo ešte niečím horším?

nepoznáš tento typ strachu... som si doteraz myslel, že ho pozná (v rôznej miere) každý človek :).
určite ho poznajú všetky deti.
deti žijú v krajine obrov, ktorí majú v rukách všetky zdroje a moc, dokonca aj lásku.
ak dieťa nevyhovie rodičom, bojí sa, že stratí ich priazeň, štedrosť a lásku, má strach, že ho odvrhnú.
myslím si, že vzťah dieťa-rodič je v tomto zmysle predobrazom vzťahu človek-komunita.
tento vzťah tiež skrýva mnoho (domnelých) hrozieb a zdá sa mi byť prirodzený.

bojí sa dieťa straty priazne rodičov prirodzene alebo iba vtedy, keď doň ten strach vštepia oni sami nejakým zastrašovaním (psychovydieraním): vyhrážaním, sebaľútosťou, kritikou alebo rezervovanosťou?

skúsim popísať metaforou: šaman afrického kmeňa vysloví nad príslušníkom kmeňa kliatbu, ostatní majú zákaz s prekliatym akokoľvek komunikovať. prekliaty sa ocitá v izolácii, psychologicky zomrel.
a či je strach samotný psychologickou smrťou?
v prvom rade je strach chvalabohužiaľ prirodzenou súčasťou našej psychickej výbavy.
rád by som videl človeka, ktorý nepozná strach...
také čudo som ešte nestretol. :)

premýšľam o detstve... mala som v ňom toľko slobody, ako už nikdy potom. Rodičia sa so mnou nikdy neučili, nikdy mi nevyčítali moje známky, dávali mi voľnosť, verili mi... naozaj sa na strach z tohto obdobia nepamätám. Skúšam v pamäti nejaký strach viažúci sa k detstvu vydolovať z pamäti a nič. Občas sa mi za nejaké pestvo ušlo, ale prišlo to vždy tak nečakane, že som asi strach ani nestihla mať :-)))
Jediný skuročný strach, ktorý som v detstve pociťovala, bol z nástojčivého navracania myšlienok na Jamu a kyvadlo E. A. Poea. To trvalo niekoľko mesiacov. Strach zaspať, že sa zobudím niekde zaživa zasypaná v hrobe.

strach do duše dieťaťa nemusí zasiať len psychovydieranie, ale aj celkom prirodzené jednanie v jeho záujme... vo výchove sa ťažko možno vyhnúť zákazom a príkazom, už z nich si môže dieťa odvodiť pocity zmieneného strachu.
jasné, že rodič môže urobiť veľa pre to, aby taký strach minimalizoval alebo rýchlo rozptýlil, no nemyslím si, že sa mu dá úplne vyhnúť... niekedy rodič napríklad neodhadne, čo sa v duši dieťaťa odohráva, nemá jednoducho všetko pod kontrolou. nehovoriac o tom, že potenciálnych zdrojov strachu sa v okolí dieťa pohybuje more (strýkovia, tety, neskôr učitelia atď. atď.).

sama písala, aspoň ja som to tak z tvojich písmeniek vyrozumela...písala si o strachu hovoriť to, čo chceš ;) o bloku, máme istú sebareguláciu, ktorá koordinuje to, čo by sme chceli s tým, čo by sme mali...aj ty sa ňou riadiš...čo nemusí viesť k umelým úsmevom...

"objektívnu realitu tak, ako napr. povinnosť dýchať, jesť, spať" neriadiš vedome, nenadýchneš sa vtedy, keď chceš, alebo inak, dýchaš, aj keď si to neuvedomuješ, dýchanie nezávisí od tvojho uvedomovania si tejto činnosti...slobodná vôľa nastúpi asi až vtedy, keď sa snažíš odmietnuť dýchať, rozhodneš sa prestať...ale telo sa bráni, ty sám sa brániš (aby sme nevkĺzli do dualizmu duše a tela) nedýchaniu...

v tom mojom chápaní Sizyfovského údelu nejde ani tak o prijatie nutnosti, ako o zmenu pohľadu na ňu...tá objektivita tam zostáva, ja ju môžem ignorovať, resp. zaujať k nej postoj, ktorý moju myseľ urobí šťastnou...aj keby ma niekto v tejto chvíli zabíjal...

len neviem, či to funguje aj v takých extrémnych situáciách...

a k dodržiavaniu "lebo musím" by Sartre povedal, "nič nemusíš, len byť slobodným" ;) musíš tie veci, zákony dodržiavať? prečo to robíš?

:) ja mám spánok veľmi rada, len včera som sa venovala slobode mysle aj tela a vrátila sa neskoro ;) sloboda ako téma sa mi stáva čiernou morou :/

ja viem... ale písala som, a to najmä preto, že ho vidím všade naokolo.
Niekedy však nehovoríme všetko nie preto, že máme strach, ale preto, lebo je to priveľmi osobné napríklad. Myslím, že hovoriť úplne všetko, nbeznamená automaticky prejav slobody.
Budem premýšľať o situáciách, kedy mlčím, miesto aby som hovorila.

teraz som bola chvíľu za deťmi a poprosila som ich, aby si spomenuli na prítomnosť strachu, ktorú som v nich vzbudzovala ja.
Starší bez závahania povedal, že sa bál nosiť domov zlé známky, bál sa mojich reakcií.
Mladší pomenoval isté obdobie môjho života, ktoré sa prejavovalo mojou zvýšenou nervozitou a v jej dôsledku neočakávateľnými reakciami z mojej strany. Bál sa tých reakcií. On, na rozdieľ od staršieho sa nosiť domov zlé známky nebojí.
Sľúbili, že porozmýšľajú na všetky možné spojenia mňa a strachu.

tak to je trošku iné...mala som pocit, že je to aj kvôli strachu z reakcií okolia..

poznám jedno dieťa, ktoré má dvoch rodičov. matka nerobí nič, čím by v ňom vyvolávala strach. neodhaduje psychický stav dieťaťa; ona ho úplne presne pozná. aj keď naň ziape, je to len formálny krik, ktorý nenecháva stopy v jeho vnútri (toto závisí od vnútorného stavu matky). jeho zmyslom je vytrhnúť dieťa zo stavu, keď sa naladí na otca, ktorý je plný strachu zo života, čo sa takto prenáša aj na dieťa (v takých chvíľach sa bojí prejsť aj pár metrov samo). keď je po kriku, dieťa je viac než v pohode (pretože sa zbavilo vplyvu otcovho ega), opäť bez strachu, iba matka je trochu unavená z otca (ktorý s nimi, mimochodom, vôbec nežije). dieťa síce neuchráni pred vplyvmi iných, ale robí všetko preto, aby bolo silné a vedelo si zachovať svoju náladu aj v ťažkých podmienkach, teda pri všelijakých príbuzných aj pouličných ujoch.

je to zložité. som si (skoro) istý, že som deti vychovával ako milujúci otec a jednal som (podľa svojho presvedčenia) v ich najlepšom záujme, a jednako som sa časom od svojich detí dozvedel, čoho všetkého sa báli a v čom som mal prsty ja... stačí, aby dieťa vo vzťahu k rodičovi (dospelému) jediný raz zažilo pocit neistoty alebo strachu, už vie, že také čosi hrozí a strach (pohotovosť k strachu) je na svete.
človek by musel byť svätý, aby sa vyvaroval správania vzbudzujúceho strach, a ani to by nestačilo... lebo svet je zložitý a zdrojov ohrozenia a strachu je nekonečné množstvo.

presne tak - svätý

máš pravdu, svätý, alebo úplne slobodný... a slobodu chápajúci.
Ak si vybavím to pre môjho syna traumatizujúce obdobie, bolo to obdobie "neslobody". Obdobie strát jedných ilúzií a obdobie naivného hľadania ilúzií náhradných. Ja sama, moja identita stála vtedy asi kdesi celkom bokom. Hľadala som skôr záchytné body kdesi mimo mňa. A moja nestabilnosť ohrozovala deti.

svätý = psychicky silný. aby nejaká mýlka nevznikla.

už som to kdesi, ale pre istotu: kým sa človek opiera o svoje telo a ego, čerpá silu výlučne z nich. keď je slabé telo a egu sa nedostáva dosť podnetov pre radosť (človek je hladný, nevyspatý, chorý, alebo sa cíti neocenený, má finančné problémy a pod.). psychická sila znamená oprieť sa o to, čím človek je, teda o spomienky. to, čo potom príde zvonka (z toho, čo má) navyše, je vítané, ale nie jediné.

zabudol som zopáknuť, že závislosť od stavu tela a ega znamená neslobodu, to druhé zasa slobodu. preto aj rusalka naposledy správne spomenula slobodu.

aj psychický silný, vyrovnaný a slobodný človek má slabé chvíle... a na narobenie škody často stačí jediný skrat.
inými slovami: ja nedám ruku do ohňa za neotrasiteľnú psichickú silu žiadneho človeka...

samozrejme, spať a jesť treba, ale slobodný sa už vie aj postarať o to, aby telo od hladu neznefunkčnelo. ale nie je nevyhnutné kolabovať od hladu po niekoľkých hodinách bez jedla. podobne aj k spánku, teplu a tak. slobodný sa vie aj vyhnúť okolnostiam, ktoré by ohrozili jeho telesnú schránku, lebo má dobrú intošku. lepšie povedané, verí tomu, že ju má :-)

výkyvy psychicky silného určite nie sú také tragické, ako si možno predstavuješ. keby si mal čo len tušenia, čoho je myseľ schopná... každopádne, taký človek aj vie, ako prípadnú škodu napraviť. práve vďaka tej sile.

neotrasiteľnosť Tvojho presvedčenia a možno aj zmienená psychická sila.
a čoho je myseľ schopná tuším a nie vždy je to niečo, čo si človek dáva za klobúk...

tie posledné slová som tak trochu čakal. negativistické postoje poznám:-) to, čo vidíš ako zlé, však spôsobuje neuvedomelá myseľ.
moje presvedčenie bolo kedysi založené iba na poznaní určitých zákonitostí. nazdával som sa vtedy naivne, že už bohviečomu rozumiem. ale potom som sa dostal do prostredia, kde som bol svedkom toľkých divov, z ktorých mnohé som prežil na vlastnej koži, že teoretické poznanie konečne získalo všetky potrebné dimenzie. niekto nekráčal po vode ani nevytváral niečo z ničoho; stačili zázraky v oblasti medziľudských vzťahov a vzťahu k sebe. viem, na druhých to môže pôsobiť všelijako, lebo vlastnú skúsenosť nemajú. ktosi tu už vravel, že reči pochybností nezbavujú :-)

oprava: nikto nekráčal po vode

o dianetike či niečom podobnom... môžeš byť pls explicitnejší???

jedného takého človeka som kedysi poznala, za ktorého by som tú ruku do ohňa bola dala... veľmi dávno.
Ale inak musím súhlasiť, že i tí najvyrovnanejší z ľudí, ktorých poznám asi občas konajú skratovo.

pravdu povediac, poznám iba meno rona hubbarda, takže nemôžem poslúžiť. v čom mám byť explicitnejší? chceš počuť o tých zázrakoch? niečo som už naznačil, keď som hovoril o tom dieťati.

ako sa môže skepsou zmietaný človek preporodiť na psychicky silného človeka. moja skúsenosť je taká, že aj keď dáš človeku návod, sám to málokedy zvládne... obvykle je nutná dlhodobá terapia alebo nejaké výcviky či rastové komunity a pod.

práve som si prečítal niečo o dianetike. engramy sú problematické spomienky. menej sa mi už pozdáva spôsob ich liečenia. predovšetkým, prečo by sa mali odstraňovať? sú predsa obohatením, skúsenosťou. ďalej, pri auditingu sa nespomína psychický stav pacienta. iba rozhovorom a opakovaným vracaním sa k nepríjemnej spomienke ho vôbec nemusia priviesť k porozumeniu jej zmyslu. liečenie bude určite náhodné, ak len pacienta cielene neprivedú do stavu pomocného pokoja a nadhľadu, keď chápať dokáže. a ešte menej sa mi pozdáva scientologická cirkev okolo, ale tá pre nás nie je taká dôležitá.

ffiii, ale tu toho pribudlo.
"Prečo Ti vadí, že nevyhovieš okoliu? Tak veľmi Ti na názoroch okolia záleží?"
-Mne nezalezi tak moc na ostatnych(velke spektrum ako na tich par ktorych mam rada ja), problem je , ze asi som zatial dost drsna , moc neftipkujem, ked nechcem spravit co odo mna sa ocakava, po pripade nesuhlasim..chce to trening, zatial ak presadzujem svoje ja som proste tvrda a ludia sa casto zlaknu a vnimaju to hodne negativne.
Myslim, ze aj na mojich komentaroch je hodne citit, kde som sa rozhodla prejst cez tu hranicu , kde mi je jedno co si clovek mysli ale
citit to aj z formy tych komentarov.
Jo a pociatok seckeho mam urcite z vychovy, uprednostnovala som emocie co salaju z ludi miesto vlastnych a prisposobovala som sa im.

"Je potrebné, aby nás každý mal rád? Potrebujeme to ich "mať rád" k svojmu životu?"
-Urcite nie je to potrebne . Ale x milion ludi sa o t v umiernenej forme snazi.

"Nebol by pre nás pozitívnejší pociť, že konáme a hovoríme skutočne tak, ako to pociťujeme? "
-tot namet na diskusiu .. bolo by to pozitivne ?
Chcela by si vediet vsetko v danu chvilu ?
Poznam ludi, ktori to vedia, ale je ich malo.

s tým, že i negatívne spomienky sú obohatením... v konečnom dôsledku sa ako uvedomelé a pochopené stávajú pre nás pozitívnym prvkom

máš pravdu, je to ťažké, aj keď principiálne ľahké. utrpenie človeka je spôsobené tým, že nevidí štruktúru čerstvých ani starých problémov. a keďže je zo zvyku viazaný na ego, čo je časť vedomia, ktorá úzko súvisí s mozgom, jeho myseľ sa najviac zdržiava v hlave. nemá nadhľad, lebo je priamo uprostred prvotného spracúvania vonkajších podnetov, ktoré tam prebieha. technicky je veľmi jednoduché poodstúpiť mysľou od tej mäteže niekam inam. kamkoľvek. predstav si, že sa na seba pozeráš zo steny, ktorú máš pred sebou, z geránie v kvetináči, z budíka na stole alebo len tak zo vzduchu. dôležité nie je mať vizuálnu predstavu, ale predovšetkým cítiť, že si tam (všetky vnemy sú odvodené od cítenia). najprv je to len hra, skúšanie nového, ktoré je prakticky vždy spojené s pocitom voľnosti a radosti z nej. dá sa pobehať aj po vlastnom tele. energeticky najvýhodnejšie je podbrušie alebo amébický stred. keď ti niekde povedia "uvoľni sa, hfw, dýchaj bruchom a sústreď sa na svoj dych", vedome či nevedomky ťa navádzajú tým smerom. v získanom uvoľnení intuitívne nájdeš optimálne miesto. samozrejme, myseľ je naďalej aj v hlave, ale akési ohnisko je tam dole. všetko je iba otázka zvyku. v detstve som mával podobné pocity pred spaním, keď som sa akoby vznášal vo výške a zdalo sa mi, že som hore i dole zároveň. taký veľmi príjemný závrat. myslenie v osmičke. juj. a keď si zvykneš na ten stav hoci aj pri žehlení, môžeš začať aktívne rozmýšľať o svojich problémoch. najprv si vezmi na paškál prítomnosť a potom postupuj ďalej a ďalej do minulosti. ak to budeš robiť správne, možno zažiješ aj všeličo zábavné. spomínam si, ako som sa 40 minút smial na svojom doktoráte, na ktorom mi predtým tak veľmi záležalo :-) pri takomto postupe sa povynárajú aj dávno potlačené spomienky.
nie je na tom nič nebezpečné. po žiadnej stránke. a nie je to únik pred realitou ako v prípade drog (pričom drogou sú aj ilúzie, lebo od nich závisíme), ale práve jej neskreslené videnie. schopnosť myslenia a chápania je výrazne vyššia (ako je už bežné u ľudí, ktorí majú stále dobrú náladu a nemusia ju hrať).

je fajn, že si uvedomuješ, že si uprednostňovala emócie druhých pred vlastnými. Nyjvyšší čas vychutnávať si najmä tie vlastné :-)
A keďže si aj uvedomuješ, že nie je potrbné,aby nás mal každý rád, tak máš ďalší predpoklad na radosť sebe vlastnú :-))

A áno, ak je možnosť, chcela by som sa pravdu dozvedieť hneď... nemám rada neistotu. A klamstvá už vôbec nie.

Naša vnútorná sloboda nám prináša radosť Sygon :-))

aha, a ide to aj bez gurua. aj keď nejaký ten motivačný nákop z času na čas môže prísť vhod :-)

Na bloku plpko si môžete pozrieť ako to dopadne, ak sa čosi berie príliš vážne. Pointa, problém môže zostať zabudnutý kdesi v lese.
:-))))
Pekné nedeľné popoludnie.

hej, snažíme sa vyhovieť druhým, aby nás ocenili a tak pozitívne podnietili. to preto, lebo nás nik neučil, že sa môžeme oceniť sami. ak to však predsa len dokážeme, nebudeme závisieť od pochvaly zvonka. nuž, sloboda... medzi nami, koľkokrát sa snažíme jak diví a pochvala aj tak neprichádza. a z toho sklamanie a slabosť a choroba a smrť :-)

no moje skeptické ja si kladie otázky
"ak je to také prosté, ako to, že nie je plná zemeguľa šťastných ľudí?"
"ak to človeka urobí silným a šťastným, jak to, že to nikto nemá patentované?"
jedným slovom: NEVERÍM, že to dlhodobo funguje...

zavislost na pochvale ;) trefne , poznam kusa osobne ..

mas pravdu, prostriedkov na ppcitenie slobody ja mam dost, zvysok spravi cas..
ach jo :) kopec radosti ..
mna caka kopec prace akurat teraz , prajem krasnu nedelu

1. zemeguľa nie je plná šťastných preto, lebo plno nešťastných si povie "NEVERÍM, že to funguje" bez toho, aby čo len malíčkom pohli.
2. nie všetko je na patenty a patentky.
3. môj kamarát balfaszjancsi na to možno pôjde nejako ináč.

4. fakt si myslíš, že je to také jednoduché? :-)))

prečo mám pocit, že Ti aj práca spôsobuje radosť? :-)))

lebo je krasna , len suboj s blogom zatial nevyhrava ;)))

kedy budes mat blog ? :)

je to také jednoduché, ale Ty to tak prezentuješ.
ukáž mi zopár ľudí, ktorých Tebou popisovaná cesta vytrhla zo spárov pochybností, depiek a iných neduhov, a ktorí sú v kuse aspoň desať rokov šťastní a psychicky silní, a začnem uvažovať o tom, že predsa len tým malíčkom aspoň trochu pohnem :).

pokiaľ ide o vytrhnutie, bez váhania môžem ukázať na svoju bývalú manželku, na seba a na niekoľko známych. ale desať rokov? nie, hfw, ty neuveríš, ani keď ti ukážem sto takých. a keby tí dvaja moji známi, ktorí sú schopní robiť tzv. zázraky, pred tebou poletovali vo vzduchu alebo by ti povedali presne, čo si v danej chvíli myslíš, najneskôr na druhý deň by si mal x "rozumných" dôvodov, prečo to tak byť nemohlo. mohol by si už vedieť, že viera sa nedá budovať slovným presviedčaním, ale jedine osobnou skúsenosťou. preto ti teraz nebudem dokazovať vôbec nič. ale ak ozaj počkáš ešte osem rokov, predvediem sa ti a budem sa chichúňať pod fúzy, lebo ty budeš ešte len začínať. možno. skôr nie ako áno. soráč, ale takáto je moja skúsenosť so špekulantmi :-) aj ja som vždy hľadal vysvetlenia, lebo v náboženstvách, filozofiách ani v ezoterike ich niet, či skôr sú neuveriteľne roztrúsené a pozahaľované v tonách omáčky. ale zároveň som vždy skúšal, lebo samotné teoretizovanie je mi na dve veci. a keď sa mi niečo neosvedčilo, šiel som ďalej.
to, čo som popísal vyššie, je iba mechanická pomôcka. keby som tvrdil, že je to jednoduché aj po psychickej stránke, bol by som naivka, ktorý ešte nespoznal naplno silu lipnutia na ilúziách :-) aj po opakovaných pokusoch človek skĺzne na staré chodníčky, až kým sa nestabilizuje natoľko, že môže začať budovať svoj skutočný život. preto som už viackrát povedal, že je to ľahké i ťažké zároveň :-)

to bi som musel byt úplne nentaví balfasz, kebi son nevedzel, čo a jak. ešte štastie, že son celkon dobre opliéskaný :-)