Včera poobede mi prišla SMS v približnom znení:

- Zlato co robis dnes vecer??(Písala mi ju kamarátka).

Odpoveď som poslala obratom.

- Jaskaaaaa, vyrazime do mesta, kedy??

Ja som potom na odpoveď čakala dlho, dlho.... No hold je to vyťažená ženská, ta moja kamarátka  :)

Nakoniec sme si dohodli rande o šiestej na Mierku (pri Bumbášikovom paláci, ako to vyťažená kamarátka nazýva).

Okolo  ôsmej sme skončili v lokalite, ktorá už s centrom nemá nič moc spoločne a v bare v ktorom som sa cítila trochu mimo v mojom slušáckom korzo vohoze. Trosku čudné mi to tam pripadalo, ale budíš, v týchto veciach som dosť ovplyvniteľná, takže sme si prerazili  cestu cez cigaretový dym k najbližšiemu voľnému stolu.  

Hneď ako som zbadala čašníka mi bolo jasne čo tam hľadáme. Kraaaaaaaaaaasny chlap. Taký ten drsný, citlivý, chápavý muž, plus bonus:  nádherný pohľad a úsmev. Úplný kexik. Vyťažená kamarátka sa  pri jednej náhodnej návšteve tohto lokálu do neho platonicky zamilovala a od vtedy ho tam chodí občas obdivovať :)A myslím, že aj ja sa ešte zastavím :) Tak sme tam sedeli medzi dlhovlasými čiernymi gotickými týpkami a zamračenými holkami jak také dve barbiny (pravé od Matela :), pchali desaťkorunáčky do juboxu a vymýšľali  básničky pre kexy čašníka :) Niečo na spôsob:

 

Dám Ti zahrať pesničku,

budeš ma mat na tričku

 

alebo...

 

Pri Tebe pripadám si ako v nebi.

Daj ten úsmev a povedz  kedy

 

alebo...

 

Dostanem Ťa zakrátko,

budeš moje lízatko.

 

...a podobné perly ...

 

v našom poetickom rozpoložení náš okolo desiatej vyrušilo prudké rozrazenie dverí (úplne jak vo westerne) a pokrik: "všetci ruky na stôl!"

Kukláči. Asi desať. No zážitok najväčší. 

Strašne ticho začalo.

Za povšimnutie stáli len dvaja. Jeden strášne veľký s najhrubším hlasom aký som kedy počula, ktorý stal pri východe a všetko pozoroval z diaľky budiaci strašný rešpekt. A jeho protiklad. Malý tučný kukláč. Ten behal stále hore dolu a všetko oblečenie mu bolo malé, ešte aj kukla  :) Keď sa postavili vedľa seba bolo to jak z grotesky. Malý, tučný bol tomu strašne veľkému asi po pás. Škoda že som sa bála aj fotiť :)

S vyťaženou kamarátkou sme si začali vymieňať tiché úškrny a nesmelé slovíčka. Strašne ju trápilo čo má urobiť s cigaretou, ktorá nám tam pomaly dymila  v popolníku rovno do nosa. Tak sme ju zahasili. Strašne vysoký sa škaredo pozrel. Malý tučný neurobil nič.

Po pol hodinke, keď skontrolovali všetkým čiernym gotickým týpkom, zamračeným holkám a dvom barbinam doklady tak vypochodovali von....

V podniku sa hned zacalo dýchať a rozprávať.

O chvíľu sa zastavil kexy čašník a nálada zas graduje graduje :)