Och Bože.Zaľúbila som sa.Myslím,že ten dotyčný ani nevie,že existujem.Kiežby to vedel.Myslím naňho.Deň,noc. Nemôžem prestať.Keby mi dal nádej.Keby ma pozval von.No on len ďalej flirtuje s tými svojimi krásnymi blondínami a na mňa,brunetu,sa ani nepozrie.Prečo?Som snáď škaredá?Nemyslím si.

O pár dní ma pozval von.Bola som celá bez seba.Dal mi šancu.Snažila som sa ju nepremrhať len tak.Keď sme sa lúčili povedal,že zavolá.Myslíte si,že ja teraz sedím pri telefóne a čakám kým zavolá?Bohužiaľ,mýlite sa.Som s ním na ďaľšom rande.Tentoraz ma zobral na zmrzlinu.Povedal mi,že vyzerám skvelo.Prechádzkou po parku ma chytil za ruku.Na toto som čakala dva roky.Dva roky utrpenia,či vôbec vie,že existujem, a on ma teraz drží za ruku.

Mali sme spolu ďaľšie a ďaľšie rande.Nesklamal ma.Tá otázka prišla."Chceš so mnou chodiť?"zaskočil ma tým.Naozaj. Veľmi.S radosťou som mu povedala:"Áno."Objal ma.Pobozkala som ho.Jemný,krásny,láskavý...Taký bol náš prvý bozk. Uvedomila som si,že mám nádej.Každý má nádej.S tým chalanom sme spolu ešte stále a ľúbime sa.Predsa len aj chalani túžia po láske.........