Občas kráčam ulicami môjho mesta a premýšľam- nad všetkým a nad ničím. Občas mám pocit, že po toľkých hodinách by som mala nájsť riešenie, cestu, odpoveď, smer. Namiesto toho sa ocitám v nemom tichu mojej mysle a jediné, čo počujem sú zvuky ľudských hlasov, ktoré narážajú do okolitých budov a odtiaľ sa odrážajú ako tenisová loptička smerom k môjmu bubienku. Potom konečne stretnem pár priateľov, ktorí prehlušia tieto zvuky svojimi hlasmi a smiechom. Prenikajú ku mne priamo, bez akejkoľvek obkľuky. Nehľadajú vatu v okolitých zvukoch, nie sú zabalené v hrubých vrstvách klamstiev a klišé fráz. Po niekoľkých hodinách sa ale znovu vraciam na prázdnu večernú ulicu. Priatelia mi z diaľky ešte stihnú zamávať a zakričať pár slov, ktoré sa zmiešajú do nezrozumiteľného šumu spolu so zvukom prichádzajúceho trolejbusu. Vbehnem dnu a v momente, keď sa zavrú dvere, ma jeho prudký pohyb vnesie na sedadlo. Pozerám sa okolo- oproti mne sedí priateľ mojej kamarátky, ktorého poznám len z fotiek. Vpravo pri okne stojí žena, ktorá sa nápadne podobá na moju učiteľku zo základnej školy. A pri kabínke šoféra som zazrela profil maminej bývalej spolužiačky. Čo by mi asi povedali, keby som sa im prihovorila? Vlastne je to jedno, i tak musím ešte premýšľať nad oveľa podstatnejšou vecou. Odvrátim zrak smerom k oknu a tam stojí:

 

,,Láska nedáva nič,

len seba

a neberie nič,

len od seba.

Láska nič nemá

ani nechce,

byť majetkom nikoho;

lebo láska stačí,

láska sama.“

 

Chalíl Džibrán

 

     A zrazu je to celkom jasné. Niektoré veci netreba riešiť. Netreba o nich hovoriť ani počúvať. Stačí ich cítiť.