„Ahoj Olívia, dúfam, že mi nevoláš preto, aby si zrušila naše zajtrajšie stretnutie“, - ozvala sa polonamrzene do telefónu Petra.

     „Nie, iba ti chcem povedať, že zajtra ideme na kávu v trojici. Teda vlastne my dve ideme - k Laure.“
     „K Laure domov? Nebýva už u sestry?“
   „Nie, dnes mi telefonovala. Vrátila sa domov už pred niekoľkými týždňami. Rada by sa s nami opäť stretla. Vravela som jej o našom pláne na zajtra a ona navrhla to „stretko“ u nej. Teším sa, že ju uvidím, hoci mám z toho také zvláštne šteklenie v žalúdku.“

     „Veď ja tiež, hoci ... Neviem si to stretnutie veľmi predstaviť, tiež mám strach.“ – pokúšala sa definovať svoje pocity Petra.

     „Hmm, no ale jej dnešný hlas v telefóne ... to sa už podstatne viac podobalo na starú známu Lauru, než jej hlas pri tých telefonátoch predtým. Myslím, že vtedy nás nechcela vidieť, preto hľadala výhovorky. Teraz to stretnutie navrhla ona sama ... bude to v pohode, uvidíš.“

xxx

     Laura vedela, že jej priateľky sú zaťažené na presnosť rovnako, ako ona sama. Preto ju neprekvapilo, keď sa v presne dohodnutý čas ozvalo zvonenie. Nespýtala sa, kto je, vpustila ich do vchodu. Stála za dverami a keď počula ich kroky kúsok od dverí, otvorila.

     Hľadeli na seba s nemým úžasom, do očí im nevedomky vstúpili slzy.

     „Ty ... ty chodíš!?!“ – vydralo sa Olívii z pier pri pohľade na priateľku, stojacu na dvoch nohách vo dverách.

     Petra iba nemo pristúpila k nej, jemne ju objala a pobozkala na líca. Olívia urobila to isté a všetkým trom pritom stieklo po lícach zopár sĺz.

     „Bála som sa, že neprídete ... že budete mať strach vidieť ma bezmocne sedieť na vozíčku. Ale nechcela som vám prezradiť toto tajomstvo, malo to byť prekvapenie ... myslím, že aj je.“ – Laura cítila, ako sa do nej znovu vracia kúsok starého, priateľsky lišiackeho ja.
     „To si píš, že je. To je protéza, že? Ešte nikdy som nič také nevidela...“ – neveriacky krútila hlavou Olívia.

     Laura sa rozosmiala nad prostorekou úprimnosťou svojej priateľky.

     „A ani neuvidíš ... aspoň tú moju nie. Ja jej vzhľad poznám už dokonale, napriek tomu ma každý deň znovu a znovu desí pohľad na ňu . No asi predsa len potrvá dosť dlho, kým mi tá stratená noha dorastie, preto som sa dala nahovoriť na toto ... nie doživotne, zatiaľ iba na neurčito. Ak sa budem snažiť, onedlho dostanem lepšiu, modernejšiu ... a to si píšte, že snažiť sa teraz už znovu budem o čokoľvek ... aj o to, čo vám všetkým môže prísť pre mňa ako nedostupné!“ – Laura žasla sama nad sebou, s akou ľahkosťou dnes dokáže o celej tragédii žartovať. Všetky tri pocítili, ako sa atmosféra okolo nich uvoľnila.

     „A ... čo ste mi to vlastne priniesli? – zatvári sa zvedavo pri pohľade na veľkú kyticu bielooranžových ruží v rukách jednej priateľky a krabicu zákuskov v rukách druhej.

xxx