Posledné dni som prakticky prespala. V práci ma nič nebavilo a doma sa mi nič nechcelo. Vedela som že niečo sa so mnou deje. Cítila som sa totálne vyhorena pracovne, fyzicky a psychicky. Stratila som životnú iskru, radosť aj cieľ. Ako to uz byva z toho najhoršieho kvitne vždy to najlepšie ( bez tŕňov nieje ruže ). Pochopila som, že cely čas som sa tak veľmi sústredila na úspech a svoje ciele, že som zabudla žiť. Tak veľmi mi záležalo na názore okolia , tak veľmi som chcela mat úspech. Nič z toho neprišlo a som za to vďačná. Zabudla som si vážiť život a dni ked som dole. Môj život je krásny taký ako je i ked je sem tam ťažký. Podstata je mat rada samu seba, vážiť si ten zivot aký je. Na úspechu a uznaní okolia mi uz nezáleží. Začínam mat rada samu seba a začínam ďakovať za svoj zivot. Viem, že úspech sa dostaví sám, viem že moja životná cesta sa mi ukáže sama. Pretože až ked začnete ďakovať za tuto životnú situáciu a za malú dharmu, vesmír sa spoji a dá Vám tu skutočnú a životnú dharmu sám, bez toho aby ste sa o to snažili.