Nedávno som sa po jednej z mojich prechádzok vrátila domov pohoršená a tak trochu zaskočená ľudskou ľahostajnosťou.

 Vonku bolo približne 5 stupňov pod nulou, no slnko pekne svietilo a odrážalo sa od snehu... neodolala som a spolu s priateľom sme sa vybrali trošku na vzduch. Prechádzali sme parkom, keď na nás zakričala jedna pani, či by sme nemohli pomocť. Vykročili sme k nej a ona sa nás pytala, či to nie je náš pes. Síce som žiadneho nevidela, no povedala som že nie, veď moju Lilly som v ten deň nechala doma. Až keď sme prišli blyžšie, zbadala som pod lavičkou priviazaného malého ratlíka. To malé chúďatko sa triaslo od zimi. Okamžite sa mi začali hlavou premietať myšlienky čo sa s ním do rána stane... Nemohli sme ho tam nechať zamrznúť, veď už len pohľad na to ako trpí mi trhal srdce. Prvé čo nám napadlo, zašli sme na políciu, ktorá bola neďaleko... Neuspeli sme, veľmi "milý" policajt nám povedal, že psa nemožu vziať, lebo nemajú povolenie a aby toho nebolo dosť nemajú zbraň ( asi uspávaciu, aspoń tak som to pochopila). Zaskočení takýmto odbitím sme sa vrátili naspať a rozmýšľali čo ďalej. Útulok bol druhým a posledným východiskom, ktoré aspoň podľa mňa prichádzalo do úvahy. Vždy som si myslela, že ľudia v útulkoch sa nie len tak vyhlasujú za ochrancov slabých či nechcených zvierat. Dnes viem, že aj v útulkoch sa nájdu ľudia, čo sú im zvieratá, povedala by som mierne ukradnuté .Aby ste pochopili, ak im zvieratko niekto donesie, alebo sa nepodaj k nim zatúla, vezmú si ho a postarajú sa oňho...no tým sa to bohužiaľ končí. V útulku nám povedali, že už dnes boli na mraze dosť... a tak sme sa opať vrátili do parku. Teraz už nebolo zima len psíkovi ale aj nám...

Nakoniec som zavolala otcovi, ten opať policajtom... Neviem čo im povedal, no akoby zázrakom sa uspávacia zbraň našla.... Domov sme sa vrátili uzimení, no s pocitom, že sme nenechali vyhasnúť nevinný život....

A tak sa pýtam, kedy sme si prestali vážiť život? Vlastne mala by som sa spýtať asi inak...kedy sme si prestali vážiť životy iných...