-          „Emma? Prídeš mi na pohreb?“ Riadne mnou trhne.

-          „Ako ťa vôbec napadlo na niečo také myslieť?“ pýtam sa a aj verím, že len tak sranduje.

-          „Mám úplne tvrdé celé brucho a primár ma ignoruje. Mali mi včera urobiť CT, ale neurobili.“

 

Primár si dáva rýchlovku po oddelení. Niečo ako vizita. Pristaví sa pri mne. Oprie sa o moju posteľ.  A uprene sa na mňa pozerá.

-          „Čo Vám tu u nás chýba?“ opýta sa ma. Nechápavo na neho pozerám. Netuším o čom hovorí.

-          „Nič.“ Váhavo odpovedám. Chcela by som mu porozprávať o hygiene, podmienkach, nedostatku zdravotného materiálu, strave, ... ale aj tak by to k ničomu neviedlo. Vypočul by si ma a uviedol by nejaký argument prečo je to tak. Asi že nie sú peniaze.

-          „Takže všetko v poriadku? Nie sú žiadne problémy?“

-          „Nie, nie sú,“ opätovne potvrdím a rýchlo ešte dodávam: „okrem toho, že asi začínam mať nádchu a neviem či budem môcť v komore dýchať.“

-          „Koľký deň máte dnes?“

-          „Šestnásty.“

-          „Nejako to zvládnite.“

 

Dobrá rada, ľahko sa to povie. Vlaďa sa dožaduje svojho CT-čka a je jej prisľúbené. Chcem ešte rýchlo zbehnúť do lekárne, ale je zatvorené a tak idem k sanitkám. Adam dnes nejako nerváči, vraj meškám. Iveta je už v sanitke. A tak vyrážame. Cestou rozprávam Adamovi a Ivete čo sa ma ráno primár pýtal. Je pravda, že včera som okrem mailu pre Mareka napísala aj mail primárovi, ktorý mi túto liečbu vybavil. Ale žeby už ráno volal tunajšiemu primárovi, to sa mi nejako nevidí. To zas sme nemali s bratislavským primárom až taký dobrý vzťah. Aj keď by som povedala, že v poslednej dobe sa zlepšil a zintenzívnil. Dnes už nejdeme ani do starého komplexu pre pani Novákovú. Aj tá už odišla. Prichádzame.

 

-          „Ahoj Maťo, ide na mňa nejaká nádcha, neviem či budem môcť dýchať.“

-          „Ahoj Emmka, prinesiem Ti kvapky.“

-          „Ďakujem.“  

 

A utekám za Líviou a tiež jej rozprávam svoju rannú story s primárom. A k tomu mi Lívia povie, že ona hovorila svojmu šéfovi všetko čo som jej porozprávala a že asi on to povedal primárovi, lebo veď oni sú kamoši. A tak si vravia veci. Hneď som vedela, že bratislavský primár to tak skoro nemohol riešiť. Tak už aspoň viem ako tu fungujú informačné kanaly. Komoru celkom zvládam. Tečie mi síce sopel a zas ma to dráždi v hrdle ako na začiatku, ale dalo sa. Vystupujeme z komory. Maťko opäť všetkým pomáha. A aj mne. Aj dnes sa najprv dotknem mojimi končekmi prstov jeho končekov a veľmi pomaly posúvam svoju ruku až do jeho dlane a vychutnávam si mravčenie po celom tele. Nejako automaticky Maťko ku mne natiahne aj druhú ruku a ja sa chytím, veď prečo nie, keď sa ponúkol. A tak sa držíme za ruky oboma rukami a zrazu mi zrak padne na obrúčku na jeho ruke. Ako studená sprcha. Ako je to možné, že som si to doteraz nevšimla?

Cestou späť osvetľujem Adamovi prečo sa primár ráno pýtal či je všetko v poriadku. Aj Adam aj Iveta sa rehocú. Celkom dobre sa bavia. Študujem svoj chorobopis. Už sú aj nové výsledky sterov. Rezistentný stafylococcus aureus, MRSA, pseudomonas aeruginosa, OK, to všetko viem, ... ale čo to má znamenať? Že kocuria varians? To ako čo to je? Veď to som doteraz nemala. To znie ako nejaká mačacia infekcia. To som tu musela chytiť z tých skvelých hygienických podmienok. Tak trčím tu kdesi na konci sveta, žijem v podmienkach ako v roku 0 a namiesto toho, aby mi to tu pomohlo, tak som na tom ešte horšie. A ešte mám aj nádchu.

 

Idem vykúpiť celú lekáreň. Ale majú len jedny kvapky do nosa, nemôžem si ani vybrať. A nemajú Hedelix, sirup proti kašľu, aspoň že majú Jox. Kupujem si ešte céčko a Preventan.  A idem sa liečiť. Uvažujem aj o návrate domov, veď keď mi prepukne nádcha a nebudem môcť chodiť do komory, budem tu zbytočne. A aj tak sa mi v týchto podmienkach zdá sporný efekt celej liečby.     

 

Vladi už konečne urobili CTéčko, ale ešte nevie výsledky. Neviem čo s tým robia, veď v Blave máme také geniálne CTéčko, že tam sú výsledky okamžite a je tam všetko. Primár rádiológie sa ním veľmi rád chváli a vraj nám aj vo Viedni závidia. A vraj je takých len 10 na celom svete. Tak ale uznávam, že keď mi robili MRko, tak tiež sa čakalo na výsledky týždeň.

 

Konečne zas preväz. Primár sa nejako ponáhľa. Dáva mi obklad. Ledva mám tie štvorce vlhké, čo tu všetkým šetria. Po 5 minútach končí s obkladom.

-          „Ale to sa dáva na 15 minú a nie na 5“ skúšam namietať.

-          „Dnes máme short form.“

-          „Short form mi nestačí, ja potrebujem 15 minútový obklad. A okrem toho by ste to mali poriadne očistiť. Tým že tam nechávate všetok ten sajrajt a humus, tak sa tam len množí infekcia.“ Popri tom si rýchlo robím fotodokumentáciu, aby som mala dôkazový materiál.

-          „Netreba to čistiť, dávame tam prípravky, ktoré to vyčistia.“

-          „To je super, ale treba očistiť aj okolie.“

-          „Netreba.“

-          „Mimochodom, toto je posledná masť, treba objednať ďalšiu.“

-          „My nemáme ambulanciu, nemôžeme objednávať, musí Vám ošetrujúci lekár napísať recept.“

-          „Tak to je pekné, ale keď som v nemocnici, poisťovňa mi žiadny recept nepreplatí, musí sa o mňa postarať nemocnica a ošetrujúci lekár ste toho času Vy.“

-          „My nemáme prostriedky.“

-          „A ako to budete ošetrovať, keď sa mi minie masť?

-          „Ešte neviem.“

-           „A dokedy mám chodiť do komory, keď mi to vôbec nezaberá? Dokonca mám aj ďalšiu infekciu. To určite z týchto nehygienických podmienok, ktoré tu máte “

-          „Ráno som sa Vás pýtam čo Vám chýba, povedali ste že nič.“

-          „Nemyslím si, že by mi v niečom pomohlo, keby som povedala, že sú tu desivé hygienické podmienky v kúpeľni a na WC, hustota pacientov na meter štvorcový je väčšia než v Číne, strava sa nedá jesť a odporuje princípom zdravej výživy, nemám tu potrebnú zdravotnú starostlivosť, nie je tu vhodný zdravotnícky materiál.“

-          „Neposkytujeme hotelové služby.“

 

Idem sa radšej prejsť po areáli, aj keď by som radšej s nádchou mala ostať na izbe, ale už je toho na mňa priveľa.

 

Vraciam sa akurát včas na večeru, len či sa bude dať jesť. Sú nejaké knedličky so strúhankou na sladko, ale nedá sa to vôbec jesť. Sanitár Jožo mi ponúka kôprovú omáčku, ale zdá sa mi, že je to úplne jedno.

-          „Emma, ty si spokojná s tunajšou liečbou?“ opýta sa ma Vlaďa.

-          „Nie, nie som. Ale ja som tu kvôli kyslíkovej komore a nie kvôli primárovi. Jeho názor nie je pre mňa relevantný. Ja mám svojich lekárov v Bratislave.“

-          „Vieš čo mi primár povedal?“

-          „Nie, čo ti povedal?“

-          „Znovu mi narástol nádor a vraj je to inoperabilné. Primár povedal, že všetko čo pre mňa môže urobiť je dať mi utišujúce prostriedky aby som neumierala v mukách. Veď ja nechcem ešte umrieť, ešte som predsa mladá.“

-          „A keď ťa operovali v Bratislave, kto ťa tam operoval?“

-          „Doktor Ambry.“ Mierne mnou trhne. Doktora Ambryho poznám.

-          „Tak choď za ním znovu, možno ti pomôže aj teraz.“

 

Uvažujem čo ďalej. Ak budem mať zajtra nádchu a nezvládnem komoru, nemá zmysel ostávať tu. Keď sa vrátim, aspoň mi v Bratislave poriadne očistia koleno. Ale potom sa sem už nevrátim. Večer zas píšem mail Marekovi. Dnes sa mal Marek vrátiť z dovolenky. Zajtra už bude v práci a možno mi odpíše.