Dnes sa ochladilo, rodina odišla  na Letecký deň do Očovej, na  prechádzku s  vetrom sa mi ísť nežiada, a tak ostávam doma.  

Cesto na slivkový koláč kysne, prádlo sa  perie, a ja strážim rodinný kozub. A počúvam  Strážcov plamene.

Pomaly tomu budú už dva roky, čo som si  ich kúpila, napočúvala a napísala diskusný príspevok na jednom nemenovanom internetovom fóre.

Dnes som si ten príspevok znova vyhľadala.  Napísala som ho 30. decembra 2006, ale po vypočutí Strážcov... , pre mňa opäť ožíva.

Oživím ho aj pre Vás:

,,Darovala som si pod stromček CD Strážce plamene od Hapka and Horáček, a preto si dovolím na tejto stránke napísať o CD pár svojich dojmov, lebo CD sa stalo pre mňa obdivuhodným nielen pre výkony dvoch slovenských speváčok.

Nuž, CD Strážce plamene mi sadlo ako rukavička, ako hovoria tuším Angličania, na moju náladu tohto zimného slnovratu. A tak počúvam a vraciam sa do svojich snov a sníva sa mi v češtine, bez titulkov, o našej spoločnej minulosti a ja na chvíľu opäť všetkému rozumiem.

A tak spolu s Hanou Hegerovou „ zase jede jaro v plné slávě“ a ja ako štrnásťročná kráčam po mačacích hlavách oproti Parléřovej veži.

A pália ma bosé nohy  vo vyčaptaných sandáloch, ale od Vltavy vanie jarný vetrík a mne dochádza, že s touto nestorkou pražskej  jari – Hanou Hegerovou  nezaniká staronový žáner - š a n z ó n, lebo prichádzame k Orloju a tam vidím -  „slišící ale neslyšenou“ –

Janu Kirchner ako sa usmieva a preberá od Hany Hegerovej pergamenový zvitok, kde je zlatým písmom napísané, ako sa spieva šanzón.  

Jana ho opatrne prevezme, neotvorí, ale pevne drží v rukách, trochu pobehne a vzápätí sa mení na „vidoucí ale neviděnou“ a potom na  „sněžnou sovu“ a plachtí vysoko, vysoko, až si sadne na „věží krov“, blízko Orloja, a ja sa pozerám s otvorenými ústami.

Spustí sa májový dážď a ja si odrazu spomeniem na dvadsaťpäťročnú pohľadnicu s dvoma člnkami pri Vltave, opretými o kamenný múr pod dlhými konármi vŕby, ktoré sa v rieke trblietajú „jak v střepech levních  zrcátek.“ Ale – „konečne dojde na výkřik“  a „vykřikne žena“ a s prekvapením zistím, že tá žena som ja,  a márne sa snažím uniknúť v dave ako „vidoucí ale neviděná“.

Zanechávam tie dva člnky, idem k Malej strane a po tvári mi stekajú slzy. Ale neplačem dlho, lebo cestou mi spieva Szídi Tóbias a je to východniarka a tie ovládajú smiatie aj plakanie súčasne obzvlášť dobre a roztočí to „na hotelu v Olomouci“tak vynikajúco, že pohrebný pochod sa zmení na víťazný a ja sa pri predstave toho, čo sa na hotelu v Olomouci dialo, a ešte čo sa bude diať „příští pátek v Kroměříži“, nemôžem zdržať a vybuchujem od smiechu spolu s Hapkom.

Už sa stmieva a ja stále „šlapu vstříc“ večeru a noci. Na pochmúrne myšlienky je liekom dobrá spoločnosť v útulnej hospode. A Strážcovia plamene v takej hospode aj s „Hlavou kance“ končia. Nalejú si čistého vína, vyvetrajú si z nej svoje  „špinavé sny“ a ja sa len blažene usmievam a vôbec mi nevadí, že „na povale slyším své spokojené myši, já nechala jsem je žít“, veď beztak je všechno o komunikácii a s nadšením sa pridávam k záverečnému potlesku.

Môj výlet českým šanzónom sa skončil poznaním, že Jana Kirchner sa v Londýne stala objaviteľkou českého šanzónu.

CD je skvelé, odporučujem všetkým – mladším, stredným i starším dospelým ročníkom."