Mená postáv sú čistou náhodou!

V čase, keď Ľudmila svoje miesto v živote hľadala, Zojka sa na Martinine 20 narodeniny, za Miška vydala. Bola krásna rozvoňaná jar, ozdobené brezy jej schody do kostola i do kultúrneho domu zdobili, pri nich sa mládenci i devy so Zojkinou slobodou spevom lúčili.

 Na tréningy i Zojka prestala chodiť. Martina sa v tom čase začala priateliť s Paľom. Býval neďaleko. Spolu sa na motorke prevážali, spolu do kina chodili a aj sa spolu veľa rozprávali. Martinina povaha veľa kamarátok k sebe priťahovala. Jej dni nebývali nahnevané, nebola usmrkaná, ale veselá kopa. Celkom pekne spievala a práve so Zojkou im hlasy dobre ladili. Nebola zasa žiadna plagátová krásavica. Síce športovala, ale stehniská mala hrubé, zuby krivé, iba tie oči na nej boli najkrásnejšie. Teplé a milé. Vždy sa v jej spoločnosti chlapci krútili. Chceli s ňou kamarátmi byť. Ale frajera nájsť si, to mala problém. Preto, keď Paľo ju začal na rande pozývať, aj mu nedôverovala a v podvedomí, keď sa rozchádzali, v duchu si hovorila: „Bude i na budúce?“ Čas utekal a  Martina si myslela, že v Paľovi svojho budúceho manžela našla.

Peter I. sa oženil za dievčinu z cudzieho okresu a tam i bývať zostali a tak sa Martine nadobro z očí stratil na dlhé, dlhé roky .

Peter II. sa oženil tiež, do susednej dediny. Martina mu družičkou na svadbe bola. Postupne sa mu narodili dievčatko a chlapec a Martina bola presvedčená, že jeho život i šťastie našli správny smer i cieľ.

Ľudmila naďalej bývala u mamy. Starala sa o detičky a pri tom zvŕtaní sa, okolo bežkajúceho Jarka i rastúcej Terky znovu zoštíhlela. Prsia, aj keď od detských ústočiek ponaťahované, stále pyšne pred ňou kráčali. Provokačne sa po dedine prechádzala, veľmi často Martinu navštevovala a snažila sa z nej informácie o ešte stále manželovi ťahať. Martine sa bridila. Do bývalého kúta -domova, ale nezablúdila. Jaro trpel. Zúril. Aj slzy ľútosti mu vypadli. Strýc porúčal, stryná nariekala, sesternica sa Ľudou dohodnúť o návrate snažila, iba Ľubo, Jarov brat, mu stránku  držal. Smutné bolo to, že Jaro chcel deti vídavať. Aj keď sa nemohol s nimi rozprávať, predsa to bola jeho krv. Jarko , jeho huncútik malý, čo mu fúzy naťahoval, mu veľmi chýbal. A keď stratíte z očí 2 mesačnú dievčinku, po mesiaci ju už poznať nebudete. Tak vyrastie a  zmení sa. Ich Jaro nechcel stratiť!  Nechcel stratiť lásku svojich detí. Aspoň tú, keď ako sa zdá, lásku ženinu nikdy nemal. Drankal o deti, nie vždy mu bolo v ústrety vyjdené. Ľuda mu domov deti nechcela dať.                                  "Ak s nimi chceš byť, tak sa s nimi pohraj tu, u nás!" Tak mu prikazovala.  Z prvoti aj pristal, ale potom sa znovu vzpriečil:

„Ich domov je stále na adrese rodných listov. Majú i druhých starých rodičov, aj tí sa chcú s nimi tešiť. Daj mi ich do kočiara, vezmem ich domov.“ Veru nedala.

Jarovi prišla zo súdu obsielka. Koľko mesiacov ubehlo, si Martina nespomína. Pamätá si, že Terezka už v kočiari remencami pripútaná bola, keď to Martine jej mama povedala. Zo súdu prišla pozvánka na rozvodové konanie. Samozrejme, chceli ich zmieriť. Veď boli manželmi len tak krátko. Nech deti vyrastajú s obomi rodičmi. Lenže Ľuda druhýkrát Jarovi do srdca nôž vrazila. Jaro nadobro na tom súde zmysel života stratil. Nedôvera k ženám narástla do obrovských rozmerov a Ľuda do jeho stále mladého srdca zasiala hrubý koreň nenávisti.

Sudkyňa sa Ľudmily pýtala:

„Prečo ste sa za Jara vydávali, keď tvrdíte, že ho už neľúbite?“ A Ľuda so vztýčenou hlavou prehlásila:

„ Z trucu! Aby som Petrovi I. dokázala, že aj iní o mňa stoja! Ja ho ľúbim a on ma opustil!“