Neskutočne vystrájam a idem z extrému do extrému. V noci ma od zlosti až chytá amok, hádžem vecami, bijem do steny. Intenzívne rozmýšľam nad návštevou psychológa. Človek by si myslel, že to po takom čase bude lepšie, no práve naopak. Mám pocit, že som v ešte horších sračkách a stále sa to zhoršuje. Jak je to možné? To nebude už nikdy lepšie? A všetky problémy sa na mňa sypú, vo všetkom je to na riť. No a čo môžem robiť? Tento víkend sa to na mňa všetko zosypalo, taký ťažký víkend plný zlých správ som asi ani nemala. Už neviem, či sa mám zblázniť alebo čo mám vlastne robiť. S odstupom času, keď si čítam čo som napísala, som až neskutočne rada, že začiatok je už za mnou, ale myslela som si, že každým týždňom, mesiacom budem písať pozitívnejšie veci a že budem na tom lepšie. Zase omyl. A strašne si všímam chlapov, až sa musím krotiť, akoby sa mi vrátila puberta. Ale jeden chlap vytŕča z radu...naozaj sa mi páči a viem, že ho aj chcem vidieť, ale nakoniec keď sa zamyslím, tak prídem na to, že aj tak nie som pripravená na ďalšieho a tak cúvnem, znova padnem na dno a potom sa zas postavím a idem tam, kde viem, že ho stretnem. No ešte je skoro. Á ja už nič neviem. Zbytočný život. Nejaký dobrý človek by určite vedel využiť môj život, ale ja ho len prežívam. A tak z extrému do extrému, od nezmyslu k nezmyslu sa mi končí semester, čakajú ma zápočty a záverečné práce, skúšky...a ja sa musím prebrať. Po tom , ako som prešla semestrom bez toho, aby som si to vôbec uvedomila. Znova sa pýtam... príde mi už dačo lepšie do cesty? Ty vole.