Prečo sa točím v bludných kruhoch?

Prečo hľadám útechu v nesprávnom náručí?

Prečo je všetko tak komplikované?

     Posledný víkend, ktorý ešte vo mne doznieva, bol super. I keď som tam šla so zaťatými zubami a slzami v očiach, vďaka mojim rodičom, neľutujem toho. V hlave mám spomienky na posedenia, túru, srnku i bernardína ale aj na to krásne, čo sme tam spolu prežili. Cesta domov bola krutá a rozlúčka bolela trocha viac ako som čakala. Keby som Ti vtedy mohla povedať, že Ti ďakujem za všetko krásne i trpké, čo sa stalo ... že nikdy nezabudnem, čo si mi povedal ... že mi pri spomienkach behajú zimomriavky po tele ... že som ten večer chcela byť TVOJA ... že ... mi ostali iba spomienky a slzy, ktoré pomaly stečú po kvapkách vo vnútri duše až na samé dno.

     Zdá sa, že sa topím v kruhoch, ktoré som mala dávno prekonať a zabudnúť. Čo robím zle? Prečo som len hráčom, ktorý vypadne z hry ako prvý? Verila som, že prestanem ľudí škatuľkovať a hádzať ich okamžite mimo paluby ... ale asi ostanem pri svojom starom spôsobe. Je pravda, že ľudia majú rovnaké povahové črty, ale myslela som si, že predsa len je každý aspoň trošička odlišný, ale nie je. Hodila som vás všetkých do jednoho vreca a zavrela za vami dvere. Prečo sa scénare stále opakujú, no herci menia? Herci sú iní, ale konajú rovnaké skutky, používvajú rovnaké frázy a gestá, ba dokonca aj tón otázky ostáva rovnaký ... a ráno? Nič sa nestalo a nikto sa odrazu s nikým nerozpráva. Hlavný hrdina ostáva ticho a ktovie, čo sa mu preháňa hlavou. A "milujem" odpovede typu: "Veď ty vieš, že ja ťa mám rád, no nechcem ti ublížiť. Jednoducho musíme na to, čo sa stalo zabudnúť, lebo si moja kamarátka." Potom nasleduje jemný dotyk, otcovský bozk na čelo a silné objatie ... Topím sa v čiernej vode plnej perál zo sĺz. Moje hviezdy sú postupne rozkradnuté a zhasínajú jedna po druhej.

???Čo sa stane až zhasne posledná???