Bola jasná noc. Na nebeskej oblohe svietil tenký kosáčik Mesiaca. Noc bola veľmi  kludná a tichá. Sem, tam sa pohol nejaký list, keď zafúkal studený nočný vánok.

   Uprostred Londýna pri rieke Temža stál jednoposchodový dom. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že najlepšie časy už zažil.

   V podkrovnej izbe sedel starý muž pred písacím stolom. Celé zariadenie domu bolo jednoduché a po toľkých rokoch používania ešte v dobrom stave.

   Šedo vlasý muž mal pred sebou otvorenú knihu, v ktorej boli všetky strany nepopísané. Ruka sa mu triasla, no napriek tomu namočil kúsok pera do čierneho atramentu, ktorý bol položený neďaleko knihy. Olejová lampa osvetľovala celú izbu. Začal veľmi pomaly písať. Používal starý jazyk, ktorý málokto v tejto dobe ešte pozná. Na samom vrchu strany napísal:

   Píše sa rok 637, 7.marec

  O niekoľko riadkov dole pokračuje:

   Volám sa Arthur George Lybersky ...

Tímto ďalej pokračoval v písaní.

Prenesieme sa takmer o dvesto rokov naspäť.

   „Thomas, kde si ?“, matka zvolávala svojho syna k večeri. 

   Desať ročný chlapec o niekoľko minút dobehol domov. No vôbec sa mu nechcelo ísť na večeru. Otvoril dvere a hneď pri nich stála jeho matka a netrpezlivo čakala pokým príde.  Chytila ho za hnedé kučery, pritom ho dotiahla ku stolu.

   „Au !“, skríkol , „to bolí“, no iné mu nezostávalo, ako poslúchnuť svoju matku a sadnúť si na drevenú lavicu, ktorá bola hneď pri stole. Už naňho čakala teplá večera.

   Thomas tu žil od narodenia. Ich dom nebol veľký. Pozostával len z troch miestností. Najväčšia sa používala ako chodba a kuchyňa súčasne. V ďalších dvoch spal on a jeho rodičia.

   Už od mala musel pomáhať svojim rodičom, lebo všetci boli roľníci, síce nepatrili k najbohatším, ale nemu to vôbec nevadilo. Tento život mal rád, a za žiaden iný by ho nechcel meniť, i keď bol veľmi ťažký. Musel pracovať od svitania pokiaľ nezašlo Slnko.

   Ich dom sa nachádzal hneď vedľa veľkých lesov. Hneď pri ich dome sa nachádzalo niekoľko menších políčok, na ktorom hospodárili. Neďaleko bola maštaľ a menšia stajňa, ktorá bola už niekoľko rokov prázdna, vôbec si nemohli dovoliť kúpiť nového koňa, či iné zviera, ktoré by im pomohlo pri práci. Boli aspoň radi že mali na miestne vysoké dane.

      Desať kilometrov ďalej sa nachádzala menšia dedina, kde bolo zopár menších domov. Len jeden mal poschodie, ten patril dedinskému starostovi, ktorému patril i väčší statok, neďaleko obce. Jeho meno je Eduard Ebraien. Mal len jedného syna, ktorého sa snažil vychovávať vo svojom vzore. Snažil sa z neho urobiť dediča. Síce nemal ani štyridsať rokov. Jeho nízku a zavalitú postavu každý poznal, hlavne jeho malichernosť a lásku k alkoholu. Preňho boli ostatný  obyvatelia nanajvýš ukradnutý. Celý svoj život takto premrhal. Nikto z dediny ani jeho služobníctvo ho neznášali.

   Jeho syn Brian mal úplne opačnú povahu. O necelý mesiac bude mať desať rokov. Svojho otca nenávidel, bál sa ho, niekoľko krát mesačne dostával bez príčiny bitku. Mal rád len svoju matku Elenu. Už od mala miloval voľnosť, rád sa túlaval po lesoch a domov sa vždy vracal veľmi neskoro. Nikto ho nechápal, prečo má tak rád lesy, vždy keď tam bol mával pocit že tam patrí a je súčasťou lesa.

   Vysoký muž položil na stôl veľmi starú knihu viazanú v koži. Stav knihy napovedal jej veku. Jeho čierne vlasy splývali z celým hábitom, ktorý mal tiež istú farbu.

   Už niekoľko rokov žil na tomto opustenom mieste. Od najbližšej dediny to mal viac ako desať hodín chôdze. Málokedy ho niekto hľadal. Jeho stará chatrč mala len jednu veľkú miestnosť. Bolo tu veľké množstvo políc na ktorých boli poukladané knihy, nádoby z rôznymi divnými tekutinami, veľké množstvo skúmaviek a podobných predmetov. Ak sem človek vošiel určite by dostal strach. Býval tu čarodejník. Svoje remeslo schovával tak úpenlivo ako len mohol. Málokto v okolí skutočne vedel čo je zač. Len jediný chlapec  poznal pravdu.

   Knihu mal otvorenú. On jediný z tohto kraja dokázal z nej čítal, to si celú dobu namýšľal. Jazyk v ktorom bola kniha napísaná bol veľmi starý, starší než latinčina alebo iné známe jazyky.

   Po niekoľkých minútach ju zatvoril. Na prednej koženej väzbe bol vyrytý erb rodu dragonis.