Bolo osem hodín a päť minút a ona nervózne prešľapovala pred riaditeľňou. O tri minúty ju riaditeľ konečne pozval ďalej. Povedal jej, že mama hovorí, že má kúpiť mlieko a zaželal jej pekný deň v škole. Samozrejme ju stihol aj upozorniť, že píšu ten dôležitý test z biológie. Nezaželal jej veľa šťastia, ako by to urobil normálny - aj keď nevlastný - otec, on v šťastie neveril. Keď sa konečne ocitla vonku, nevydýchla si, ale začala si opakovať biológiu, ktorej včera venovala dve hodiny. Ona si nikdy nevydýchla a po čase už zabudla, aký je to príjemný pocit .

Bola nedeľa, asi pol deviatej večer, už pomaly končila aj tá sprostá zábavná šou a ona rozmýšľala len o tom, že zajtra musí ísť zase do práce. Neznášala nedeľné večery. Už od školy. Vždy mala ten zvláštny pocit, pre ktorý sa jej zle dýchalo a ktorý sa tak usilovne snažila poprieť akoukoľvek činnosťou. Strach. Strach, že niečo musí, ale nezvládne.

Po zábavnej šou išiel ešte film. A potom ďalší. Pristihla sa, že zadriemala a len tak- tak sa dovliekla do postele. Asi po hodine konečna zaspala, lebo už aj jej mozog bol priveľmi unavený. Víkend sa jej zdal stále príšerne dlhý a vždy sa nudila, ale v piatok každému rozprávala, ako sa už teší, že si konečne trochu oddýchne. Tak či tak, čas sa vždy neuveriteľne vliekol.  

Keď v piatok vypla počítač a stoličku zasunula za jeden z najžiadanejších stolov u nich v práci, pozhasínala, zamkla a kľúče odovzdala nočnému vrátnikovi. Jej týždeň opäť prebehol úplne v poriadku a urobila dokonca viac, ako plánovala. Ale aj tak vedela, že ďalšiu nedeľu zaspí opäť najskôr o polnoci.

V pondelok sa zase posťažuje svojej sekretárke, že má starosti a nemôže spať. Ona jej možno odporučí svojho terapeuta - veď ktorý podriadený workoholikovi by ho nepotreboval - a bude dúfať, že to pomôže. Pre svoje vlastné dobro. Možno tam jej aj šéfka pôjde, ale nebude počuť, že žije práci aj keď nikdy nechcela pracovať na ministerstve školstva, keďže školu vždy nenávidela a vždy, keď ju jej nadriadený pozval do kancelárie, cítila sa ako malá školáčka a tento pocit neznášala. Nebude to počuť, aj keď je to pravda a ona svoju prácu naozaj nenávidí.

Keď bola ešte malá, vždy mala chuť hovoriť nie. Bolo to pre ňu zázračné slovko. Ale nikdy ho nepovedala. Preto trávila dni nad knihami, ktoré nenávidela a neskôr robila prácu, ktorú nenávidela. Keby to niekedy povedala, už by nebola dokonalé dieťa a možno by aj skončila ako predavačka v potravinách. Možno by ušla z domu a v Amerike - to bol jej veľký sen - by sa vydala. Možno by dni trávila v práci, ktorú by nemala rada, ale s vedomím, že si ju vybrala sama. Možno by sa po večeroch hádala s mužom a možno by oľutovala, že si ho vzala, ale s vedomím, že si to vybrala sama. Možno by nakoniec oľutovala aj to, nepočúvala a raz sa rozhodla povedať nie. Ale asi by bola šťastnejšia, ako keby žila život, ktorý jej niekto vybral.