Tiché hlasy z televízora nerušili Laurino podriemkavanie. Náhle ho prerušilo ostré zazvonenie zvončeka. Strhla sa a chvíľu premýšľala, či sa jej to len nesnívalo. Nakoniec usúdila, že pokiaľ sa jej to nesnívalo, tak to muselo byť iba nejaké zazvonenie omylom. Veď jej byt bol po celé mesiace prázdny a o jej návrate domov vedela iba najbližšia rodina. A tá by sa k nej nevybrala teraz na návštevu. Snáď len keby sa stalo niečo vážne, ale aj to by sa určite najskôr niekto ozval telefonicky. Pohľadom skontrolovala mobil, ale počas polospánku naňho neprišla žiadna správa a takisto nezmeškala žiaden hovor. Takmer uverila tomu, že to zazvonenie sa jej iba snívalo, keď zvonček zadrnčal znovu. 

xxx

     Marek - možno nelogicky posmelený reakciou ticha na svoje zvonenie - sa odhodlal pokus zopakovať. Raz ... a ešte raz. Práve sa otočil, rozhodnutý absolvovať zvyšnú cestu domov, keď sa mu spoza chrbta ozvalo tiché: „Prosím?“

     Spoznal jej hlas, no aj tak si ho potreboval overiť: „Laura, si to ty? Tu ... tu je Marek.“ Komunikačné zariadenie ošľahané vetrom i dažďom, páľavou slnka i mrazu znovu stíchlo. Laura sa oprela o stenu a snažila sa udržať pokope krehké, iba nedávno znovunadobudnuté kúsky vlastnej rovnováhy. Tej fyzickej, i tej vnútornej. Rovnako, ako sa snažila udržať pokope kúsky viery v normálnu budúcnosť.
     „Marek?“ – sťažka preglgla a snažila sa, aby jej hlas znel ako kedysi. Vyrovnane a sebavedomo. Počula, ako sa jej to nedarí: „Čo tu robíš?“

     „Išiel som okolo ... uvidel som svetlo v tvojom okne ... prekvapilo ma ... môžem ísť hore, iba na dve minúty ... ?

     Laura nemala kam cúvnuť. Odmietnuť by aj tak znamenalo prebdieť ďalšiu z nekonečných nocí. Bolo by prejavom ľudskej slabosti, ktorej donedávna nerozumela. A život sa aj tak nezastaví len kvôli nohe, ktorú už nemá. Ani ten jej sa nezastaví, pretože by zradila všetky predstavy o svojej budúcnosti. Stlačila červený gombík a pustila Mareka do vchodu. Otvorila dvere bytu a vnímala zvuk krokov ozývajúci sa schodiskom. Donedávna ani ona nepotrebovala používať výťah. S ľahkosťou vyšliapala na druhé poschodie ... neraz aj s ťažkým nákupom v rukách. V tej chvíli si sľúbila, že do roka a do dňa ... tie dve poschodia prekoná opäť. Po vlastných.

     Zdolal aj posledný schod. Pocítil strach z toho, ako ju v nasledujúcej sekunde zazrie. Sediacu na vozíčku, jednonohú, zničenú, zlomenú, utrápenú. Hľadel na jej obrázok v otvorených dverách a ... pomyslel si, že toto všetko sa mu nakoniec iba sníva.

     „Nič nehovor ... viem, čo si čakal. Toto je realita iba niekoľkých dní, predtým skutočnosť zodpovedala predstave, z ktorej strach ti čítam v očiach. Máš ich vždy tmavšie, keď pociťuješ neistotu – koľkokrát som ti to vravela? Nezmenil si sa ... aspoň na prvý pohľad nie ... ale poď ďalej, keď si sa tu už objavil,“ – poodstúpila, aby mohol prejsť. Niečo ho zabolelo. Jej tvári chýbal neodmysliteľný úprimný a trochu sebavedomý úsmev na perách ... cez jej oči na neho pozerala o desaťročie staršia žena.

     „Nechcel som vyrušovať, ale to svetlo v okne bolo tak nečakané ... nezaspal by som, keby som bol len tak prešiel okolo.“

     „Ak by si zavolal, že sa chceš zastaviť, nedovolila by som ti to. Tvoj hlas v tom domácom telefóne bol natoľko nečakaný ... vôbec ma nenapadlo, že by som ti mohla povedať, aby si išiel preč. Si moja prvá návšteva z vonkajšieho sveta ... odvtedy ... ostatní sa snažili ohlásiť dopredu ... mohla by som spísať príručku výhovoriek – vlastných. Myslím, že niekedy som trávila celé hodiny iba hľadaním výhovoriek. Sadni si, urobím čaj pre nás dvoch.“

     „Laura, ja som ťa naozaj neprišiel vyrušovať... – nenechala ho dopovedať, iba mu gestom naznačila, aby počkal. Sledoval, ako jej krivkajúca postava kráča ku kuchyni a znovu sa pýtal sám seba, či to naozaj nie je sen, z ktorého sa o chvíľu prebudí.

xxx