Padal som voľným pádom, dno však bolo ešte vzdialené. Chcel som sa zachytiť čohokoľvek, ale nič nebolo na dosah ruky, len dokonale hladké steny, ktoré vyzerali ako sklo, myslel som si, že je to sklo. Čo keby som to prerazil? Skončil by sa môj pád? Nepochybne áno. Zo žíl by vystrekla krv, steny neboli by už priezračné, ale červené a ja... ja by som nebol. Asi to skúsim. Prvá rana...druhá rana...tretia...a nič. Kosti zlámané, v ušiach piskot vysokej frekvencie neutíchal, mozog myslenia neschopný, ale vedel jedno. Vedel, že dopadu na dno sa nevyhne a spolu s ním dopadnem i ja.

V minulosti bolo celkom bežné, a aj logické, keďže ľudia nemali také možnosti a nástroje komunikácie ako dnes, že využívali poštu. Či už na posielanie predmetov, čo je aktuálne aj dnes, ale hlavne na komunikáciu medzi sebou. Telegramy, listy, pohľadnice, to bolo niečo, na čo každá zamilovaná deva deň, čo deň čakala. Napíše už konečne? On ma neľúbi, veď už ako dlho nenapísal...och... Ľúbi ma! Ľúbi ma! Ja som to vedela!
Ria moju adresu mala a raz medzi rečou spomenula, že mi napíše. Ja som nenamietal, veď prečo aj? ,,Bude to zase niečo nové, nespoznané, špeciálne a to niečo medzi nami dostane nový rozmer,´´ myslel som si, ale tak, ako rýchlo to spomenula, tak rýchlo som na to zabudol. August sa pomaly prehupol do svojej druhej polovice a v schránke sa ocitla obálka, dokonca adresovaná mne, čo ma prekvapilo, pretože nikto na mňa nemyslel už tak dlho ako komunisti pri moci. Zobral som obálku a priznám sa, bola to prvá obálka v ruke, čo som kedy držal s ručne napísanou adresou, s krásne nalepenou známkou, ešte aj odosielateľ uvedený. Ria. Tak predsa. Splnila to, čo vtedy sľúbila a napísala mi. Hneď som otváral.

Alex,

úvodom môjho listu Ťa zdravím a posielam najsrdečnejší úsmev. Chcem sa ti ospravedlniť za moje písmo, ktoré nie je hodné môjho pohlavia, ale verím, že Ty to nejako zvládneš. Nemám konkrétnu myšlienku, ktorá by sa dala považovať za hlavnú myšlienku tohto listu, ale tým dôvodom, prečo Ti píšem je reflex. Obyčajný reflex. Tak ako keď letí lopta a ty sa podvedome uhneš, tak taký reflex. Len som zobrala pero a píšem Ti. Možno nebude taký oduševnený a s takými myšlienkami ako počas našich konverzácii, ale dávam do toho seba, som to JA a to by myslím malo stačiť.

Ria:-)

Obyčajný papier, obyčajné pero a rukou písaný text stačí, aby sa všetko zastavilo, akoby to prestalo v sekunde existovať a ste len Vy a ten list. Čítate riadok za riadkom, svetu za vetou, slovo za slovom, písmeno za písmenom, každý jeden ťah pera. Začínate cítiť toho človeka, začínate si ho predstavovať, vidíte ako sedí niekde a píše. Celý ten proces od reflexu, cez chytenie pera a papiera, cez písanie, až po odoslanie, všetko toto viete si predstaviť a aj to vidíte. Ste s tým človekom po celý čas a teraz, zdvihnete zrak od listu vyššie a je pred Vami. Stojí tam a usmieva sa. Vy úsmev opätujete. Chce sa Vám kričať, smiať sa, plakať, skákať, žiť, zomrieť, milovať sa a to hneď a naraz.
Neveril by som, že obyčajný list môže mať v sebe ukrytú takú silu. Áno, ale len obyčajný list od neobyčajného človeka.

A ja stále padám, už vidím niečo, čo môže byť dno, ale nie. Mýlil som sa. Bol to len nejaký prelud, odraz, neviem. Padám ďalej.