Čakala som ťa, no teba nikde,

hádam sa máš dobre a pošleš mi pohľadnicu.

Túlaj sa svetom a konzervami nezabudni robiť rámus,

nech vyplašíš i poslednú líšku.

No krotiť nikdy neprestávaj,

prichádzaj k obetiam vždy v rovnakom čase.

Nech si zvyknú na vznešenú prítomnosť tvojich chvíľ,

až potom ich jemne odhoď.

Romanticky trpiace obete,

prosia ťa nechutne sladkou rečou slaných sĺz,

ako v rozprávke, ktorá sa vždy musí skončiť tragicky.

Veď  takto to vlastne chceli.

A ty sa v duchu pýtaš seba,

prečo všetci tak veľmi túžia trpieť pre lásku.

Ničiť a opäť stavať chrámy svojho večného strachu,

ktorý ako protipól vytrvá.

Zistíš, že život je o strachu,

lebo ten kto sa nebojí naveky zastane,

ako hodiny, tie i tak dvakrát denne ukazujú správne.

Čakala som ťa, no teba nikde...