Dva týždne a ostnatý drát
vyrástol prostred lesa.
Dve časti, no jedna nie celá
Živé sú obe, veď každá hne sa.

Vietor je opäť nehybný,
ceruza papier stretne.
Znova má pohľad zahmlený
Do dlaní kvapka padne.

Dva týždne, čas diaľavou meraný,
však kto spolu a kto sám
na lúke leží ranený
na vankúši z mäkkých slám.

Jak rád by ruku natiahol,
by chytil kúsok neba.
A pohľadom by neuhol
pred slnkom oči chrániť treba.

Jak rád na zem by opäť vstal
by kráčať mohol cestou.
A pod severkou by sa hnal
Bez mapy, v noci za ňou.

Však ťažko.

Dva týždne a uzrie tvár
zdiaľky a možno tajne.
Jak rád by vohnal úsmev tam
jemne, no radšej zjavne.