Stála som pred starými dverami obrastenými zeleným machom. Vlastne celý Grohanov dom je obrastený machom, lišajníkmi a divokým brečtanom. On je úzko spätý s prírodou. Niekomu by sa to mohlo zdať ako zanedbávanie o čistote domu, no on mal na to svoj názor.

            Zahľadela som sa na bronzové klopadlo a trikrát som ho nechala padnúť na tie staré dubové dvere. Z vnútra bolo počuť ťažké kroky, ktoré sa s námahou náhlili otvoriť nečakanému hosťovi. Ja som nechala všetko trápenie bokom, teraz som nahodila radostný úsmev. Dlho som tu nebola, také tri roky aj niečo. Dlhá doba.

            Dvere sa otvorili a v nich stál už starší šedivý muž, ktorému vrásky orámovali oči farby zelenej prírody. Šedivá briadka mu padala po hruď a svoje staré telo podopieral drevenou paličkou. Najprv sa na mňa díval s prekvapeným výrazom, no na tvári sa mu neskoršie objavil radostný úsmev, ktorý som musela opätovať.

            "Alerien, vitaj späť," odkročil od dverí, aby som mohla vojsť dnu. Grohan ma viedol tam, kam vždy. Do útlej obývačky, kde v jednom kúte bol krb, ktorý vypadal ako veľký včelí úľ a v druhom rohu stará pohovka. Síce táto miestnosť bola nazývaná obývačkou, skôr budila dojem pracovnej miestnosti. Navôkol boli samé knihy, pracovný stôl zasypaný papiermi a kopu iných vecí, ktoré ma vždy zaujímali ako malú.

            Sadla som si na tú starú posteľ, ktorá pod mojou, hoci malou váhou, zavŕzgala. Rozhliadla som sa navôkol a takmer nič sa tu nezmenilo. Možno pribudlo ďalších kníh naviac a tým aj narástol neporiadok.

Starý Grohan sedel na stoličke pri pracovnom stole, ktorý sa nachádzal na druhej strane izby. Bol otočený ku mne a paličku mal položenú na nohách. Človek by si domyslel hojdacie kreslo, deku a fajku v ústach a mal by ideál starého človeka. Keď som si to chcela predstaviť na Grohanovi, proste to nešlo. Na ňom ste síce videli zvráskavené čelo a šedivé vlasy, no vzbudzoval aj akýsi dojem rešpektu.

"Dlho si tu nebola, Alerien. Čo ťa priviedlo domov?"
spýtal sa ma. Ja som sa zahľadela na svoje ruky, čo som mala položené v lone a premýšľala som.

"Ani neviem. Túlala som sa už istý čas po okolí. Dneska ráno som zachránila princeznú Nafiru pred lúpežníkmi a ona ma pozvala do hradu. Kráľ ma videl a u mňa sa nazbierala tá zlosť za tie roky, a aj za to, že ma vyhodil z domova," odfrkla som si. "Povedal mi, že nie je môj otec. Vraj ma našiel v lese aj s kráľovnou, tak ma vyhlásili za svoju. Ja to nechápem. Nerozumiem tomu. Človek si myslí, že patrí do nejakej rodiny, a potom zistí vlastne, že bol odhodený niekde pri lese." Smutne som sklonila zrak. Bolo mi do plaču, ale slzy sú pre slabých ľudí, nie pre mňa.

"Ja som to vždy vedel, že nie si dcéra kráľa a kráľovnej," odpovedal pokojne Grohan. Prekvapene som sa naňho pozrela. Taký pokojný a nič si z toho nerobí.

"Odkedy si to vedel?" Mala som v sebe zvláštny pocit nespravodlivosti. On to vedel a ja nie? Prečo mi to nepovedal? Aha, on sa nikdy nestará do cudzích vecí.

"Hneď ako si došla sem a tvrdila si, že máš magické schopnosti. Ako si určite pamätáš, neveril som ti, no ty si ma presvedčila tým, že si mi podpálila záves v kuchyni," obaja sme sa zasmiali. Stále si dobre pamätáme na ten okamih. "Neveril som ti preto, lebo v kráľovskej rodine zásadne nie je žiadny čarodejník. Nikdy tam nebol a nikdy ani nebude."

"To si nemôžeš byť istý, či tam tá mágia niekedy nebola. Mágia siaha dávno do minulosti a ..." nedopovedala som, lebo mi skočil do reči.

"Hej minulosť je veľká a ďaleká, no kráľovský rod má takú pomôcku, aby si boli istý, či niekto, kto sa pridá do rodiny
nemá v žilách čarodejnícku moc, i keď o nej

netušili," zodvihol sa o stoličky a pomaly prešiel ku jednej zo svojich skriniek. Dlhšie sa tam prehraboval až nakoniec vytiahol úzku škatuľku a sadol si ku mne. Otvoril tú škatuľku a vytiahol odtiaľ náhrdelník s čírim kameňom na konci. "Ak máš akékoľvek spojenie s mágiou, tak ten číri minerál sa zmení na sýto fialový. Nikdy teda v kráľovskej rodine nebol čarodejník, lebo oni sú proti čarodejníkom. Kedysi v minulosti sa upísali, že s čarodejníkmi nebudú mať nikdy nič spoločné, bol len urazený za to, že čarodejníci nechceli byť pod nadvládou kráľov. Išli si vlastnou cestou. Tak je medzi nami určité nepriateľstvo, ktoré zapríčinilo aj to, že čarodejníci sú vyhosťovaní z krajiny."

            Neodolala som a musela som sa chytiť toho minerálu. Ihneď sa zmenil na sýto fialovú farbu, a to som ho nemala ani na sebe. Zaujal ma, takže takto ony zisťujú kto je kto, ale prečo mi ho nedali keď ma našli pri lese?

            "Takže takto teda. A ty sa máš ako vlastne? Zabudla som sa aj spýtať."

            "Už to nie je to, čo to bývalo. Som predsa len už starý a za tým novým akosi už nestíham. Je strašne hyperaktívny," povzdychol si strápene.

            "Menarin?" spýtala som sa ho. Vypadal dosť mlado, takže je asi posledný z nás desiatich, kto sa učí. Poznám zatiaľ len pár čarodejníkov. Grohana, Menarina, Erilinelis a mňa. S nikým iným som sa zatiaľ nestretla.

            "Hej, je to chlapčisko nepodarené. Zapáčila sa mu princezná Nafira a takpovediac ju chráni, no niekedy za ním nestíham, ako hovorím . strašne živé decko. Má len pätnásť a už sa v mágii vyzná dosť dobre."

            "Len pätnásť? Tak to má ešte potom pekné štyri roky študovania u teba."

            "Asi ho pustím do sveta skôr, lebo ma z neho porazí," zahundral si popod nos a ja som sa musela zasmiať.

            "Aj ja som bola dosť aktívny človek a stíhal si to," podpichla som ho.

            "Lenže to bolo pred desiatimi rokmi."

            "A bola som u teba pritom osem rokov, lebo som na teba dohliadala."

            "Ja budem rád, ak s ním dožijem tých celých sedem rokov, nie to ešte rok, žeby bol u mňa. Nech si pekne vypadne do sveta ja ho tu nepotrebujem." Nakoniec sa zasmial aj on. Samozrejme, že to berie zo srandy všetko. Každí čarodejník je ojedinelí a jedineční. Nastala taká pokojná chvíľka a nechceli sme ju rušiť, ani jeden z nás, no predsa nás len niečo vyrušilo.

            Do domu niekto vtrhol. Tie staré dvere buchli o stenu a dnu sa hnal niekto náhlivým krokom. Kričal Grohanove meno a čím ďalej tým bližšie zneli tie dupotajúce kroky. Onedlho bola tá príčina toho rámusu pri nás. Vo dverách stál vysoký muž a hnedé vlasy mal zmáčané od potu a dosť dychčal. Na chvíľu sa na mňa zahladili jeho bledomodré oči, ale ihneď sa otočil smerom k Grohanovi.

            "Erilinelis, uniesli ju. Je to tak ak osi povedal. Zlo usiluje o nadvládu."