Prišiel som na cestu okolo pol dvanástej. Je relatívne skoro, čo je dobre, mám väčšiu šancu na úspech. Nikto za mnou, len predo mnou stoja asi 3 páry umierlivo naladených spolužiakov, kamarátov, nepriateľov a bývalá priateľka. Stačí sa len dostať z tejto diery a celý tento zidealizovaný svet zmizne, zostane iba relity-show na živo v mojej hlavnej úlohe pred mojím publikom mňa. Pomaly sa pozerám. Ľudia , čo idú na vôkol sú riedky a hnusní ako teplé pivo. Začínam skúmať statické ciele: ,,Prvá je moja bývalá; No comment, try later, pri nej sa črtá ďalšia osôbka ženské ho pohlavia s krátkymi vlasmi a celosvetovým pohľadom. Ignoranti. Dnes to bude muka. Za nimi je môj spolužiak a priateľ , spoznávam ho podľa vysokej a tmavej postavy, borec v kreslení, chýba mu len hlinka dôvery. Nižšia postava, dredy ,milá, naveky vinná a so slušnou dávkou irónie. Len tu smrdia charita nikde. Pozrela sa na mňa nižšia čiernovláska s pirsingom v oblasti medzi bradou a spodnou perou , príliš zmyselnou perou. Príjemná, zaľúbená no nie do mňa .Má dobrú postavu. Obkračuje ju nižší človek- priateľ ľudí. Tiež je zamilovaný, ona nie, teda je ale do doňho. škoda boli by slušní pár. Osobnosti stále iba hľadia na spodinu, takzvané zvratku spoločnosti. A na koniec som tu ja. Vyšší, zaľúbený, cynický s rúrovitým videním muža. Vykašľal som poľutovaniahodný ľútostivý pohľad. Osobnosť s rozlúčila s teplom, kľudom a tichom. Nastupujem do auta. Možno tento deň nebude až tak cynický. Stop sa vydaril. O dve hodiny nabúrame do Avie s poľskou značkou. Pravdepodobne to neprežijem. Nech žije...!