V treťom ročníku na vysokej škole som býval na internáte aj s mojimi spolubývajúcimi s Mirom a Peťom. Naša izba bola útulná, boli v nej tri postele, tri stolíky, tri stoličky, tri okná ale otvárať sa dalo iba jedno, keďže ostatné dve sme museli utesniť pretože cez ne fučalo a už sa nedali potom otvoriť. Skôr než začnem písať ďalej, rád by som sa vrátil o rok späť, presnejšie do zimy, keď so mnou a s Mirom býval náš kamoš Paľo. Tento náš kamarát mal posteľ nebezpečne blízko tohto jediného okna, ktoré sa dalo otvoriť. Aj cez toto okno fučalo, ale keďže sme si chceli občas aj vyvetrať, tak z tohto dôvodu sme nemohli utesniť všetky okná a jedno ostalo s možnosťou otvárania. V jeden večer sme si ľahli všetci spať a keďže bola zima a snežilo, okno netesnilo, Paľovi nasnežilo na paplón. To by bola taká malá vsuvka. Aby som pokračoval tak v izbe boli ďalej tri skrinky a tri poličky. Z každého tam bolo po tri kusy pretože sme tam bývali traja. Po jednom kuse tam bola toaleta a sprcha, ale tam sme chodili každý zvlášť, nie spolu. Peťo to bol veľmi poctivý a slušný chalan, popri škole si aj zarábal, mal svoju priateľku. Ale ako každý človek aj on mal svoje mínusy. Každý deň vstával skôr než ja a Miro. Ja som mával školu väčšinou až o deviatej ak nie neskôr a Miro ten nemal školu vôbec, teda tváril sa, že študuje, ale podľa mňa sa len vyvaľoval na intráku. Vždy keď som ráno odchádzal do školy on ešte spal a keď som sa naobed vracal zo školy, síce už bol hore ale dal si na seba iba župan a sedel za počítačom a hral jednu nemenovanú online strategickú bojovú hru. To mi ale vôbec nevadilo. Problém alebo ako by som to inak nazval nezhody boli s Peťom. Každé ráno chodil buď do práce alebo do školy, čo znamenalo, že vstával o šiestej hodine ráno. Aby som to lepšie vysvetlil každé ráno raňajkoval ovsené vločky, ktoré si vždy večer predtým namočil do mlieka aby mu zmäkli. Keby jedol tie raňajky ako človek, tak by na tom nebolo nič hrozné. Ale tie zvuky, ktoré vydával a produkoval pri jedení obyčajných namočených ovsených vločkách v mlieku boli ako keď naložíte hladnému prasaťu pomyje do hrantu a ono sa do nich pustí ako keby týždeň nejedlo. Bonusom na záver bolo, že tanier mal klasický z porcelánu, lyžičku mal asi nejakú kovovú, tak si viete predstaviť ako to mohlo znieť, keď vyškrabával posledné zvyšky jeho delikátnych raňajok takouto lyžicou z takéhoto taniera. Spasenie vo forme kľudného spánku prišlo až keď Peťo dojedol a odišiel do školy či práci. Vlastne ešte pri odchode, keď zvonku zamkol dvere našej internátnej izby, tak vyskúšal či naozaj zamkol, ale to tým štýlom, že stlačil kľučku na dverách ako keby horelo a on mal poslednú možnosť ujsť práve tými zamknutými dverami. A po tomto jeho každodennom rituály s raňajkami a teste zamknutých dverí sme mohli ďalej kľudne spať. Ešte by som chcel napísať, že tento Peťo vydával počas dňa rôzne zvuky, škoda že sa tieto zvuky nedajú popísať písmenami. Ale bolo to niečo ako keď je kôň dlho zavretý v stodole a má nádchu, je unavený a nevie čo so sebou. Navzdory týmto negatívam mám Peťa rád a je to môj kamoš až dodnes. V ďalšej časti budem pokračovať v opise života na intráku. Spomeniem aj mojich susedov, aj osudnú noc počas ktorej sa môj sused rozišiel s jeho priateľkou sedem krát kvôli otvorenej plechovke piva, čo som si celé vypočul, keďže naše izby oddeľovala iba sadrokartónová stena cez ktorú bolo počuť takmer všetko.