Uhlíky vypaľujúce na pokožke zvláštne znaky sa kotúľali na kraj postele. Pretrhli bavlnené nitky spájajúce zelené vlákna koberca a roztápali štruktúru studenej podlahy. Zmeravená noha sa zosúvala na zem, zaborila sa do rozžeravenej zmesi a nadobro sa spojila s celou budovou.

Precitla. Spotená sa dezorientovane pozerala okolo. Ťažoba životných osudov ju pomaly dusila a ona to túžila vydáviť. Naplo ju pri pomyslení na všetky tie svinstvá, čo v sebe ukrývala. Bez šance čohokoľvek z toho sa zbaviť.

Vyvolená.

Jedna z mála.

„Seriem vám na také dary, čo mi spaľujú vnútro“, kričala zúfalo do tmy.

Zobrala vedro s ľadom a postupne si hádzala kocky do seba. Aspoň na chvíľu nech jej znecitlivejú nervové vlákna a utíšia tú ukrutnú bolesť. Pozrela na tie znaky a spomenula si ako sa jej samovoľne objavili v jedno ráno na pokožke. Zmenili jej život. Zrazu vnímala tak silno, že mala pocit, že vidí svet nanovo. Bola omámená intenzitou prežívaných vnemov, plných lásky, hravosti, citu a bláznivosti. Oči jej zaiskrili pri spomienke na začiatky. Chutné ako cukrová vata. V tom ucítila na jazyku horkosť. Zatvorila oči a snažila sa nemyslieť na to. Opona padla a začiernila vnútro.

„Hlavne nemyslieť“, opakovala si stále dokola.

Už vedela, čo príde. Sladká nevedomosť. Keď sa jej to stalo prvýkrát, bol to šok, ktorý dokonale otupil ďalší priebeh. Dnes vie a strach ju celú zožiera. Čepeľ nožíka sa vynára z tmy a ona tuší. Opäť On. Je za stenou a vyhráža sa. Vníma každý jeho pocit. Hnev a žiarlivosť je väčšia ako inokedy. Rozkašle sa. Musí to zo seba dostať von, lebo inak ju to celú pohltí. Ak ostane v tomto stave dlhšie, bude ťažké sa vrátiť. Intenzita ustupuje s každým chrčiacim výdychom a ona bezvládne padne na vankúše. Už nechce cítiť...