Už nejaký čítam ságu Impéria, ktorá voľne naväzuje na ságu Trhlinových vojen. Celá tsuranská civilizácia je veľmi intenzívne inšpirovaná práve japonskou kultúrou. Pojem cti, sila tradícii, predurčenosť osudu, potreba umenia a dôraz i na ten najmenší detail a tak snaha o dokonalosť.

Len nedávno som dopozeral seriál Šógun s Richardom Chamberlejom v hlavnej úlohe, ktorý podobne ako trhlinové vojny, alebo sága Impéria popisuje stret dvoch civilizácii. Každá o tej druhej (na základe povrchného nepochopenia) prehlasuje, že je barbarská. Rozdiely v zvykoch a v možnostiach ovplyvniť svoj osud sú tak zásadné, že tá druha strana už apriory niektoré veci považuje za nemožné. Výhodu má samozrejme ten, kto sa dokáže prispôsobiť (inými slovami povedané, kto sa dokáže poučiť a naučiť).

I v Gejši dochádza k stretu, v dôsledku druhej svetovej vojny dochádzka k obrovskej zmene, keď do krajiny vstupujú američania a pôvodné hodnoty a spôsob života sa dostávajú do úzadia, ustupujú novotám z vonku.

Film Gejša je však o inom, sú to memoáre ženy, ktorej bol tento osud prisúdený a v rámci daných mantinelov hľadala cestu k mužovi, ktorý bol rovnako ako ona zviazaný inými pravidlami.

Vzhľadom na svoj blízky vzťah k východným kultúram mi bolo veľa vecí zrejmých, možno práve preto píšem o predurčenosti, ktorá sa celým príbehom niesla, ale pre dnešného európana nemusí byť pochopiteľná.

Oku lahodiace scény z krajiny, alebo vkusne upravených japonských záhrad, či interiérov domov, asi netreba príliš spomínať, to tam každý čaká. Už sa teším, ako si budeme zariadzovať náš nový domov, kde by som chcel obývak v japonskom duchu. Nie ako módny výstrelok, ale pre japonský cit pre jednoduchú dokonalosť, ktorý je môjmu srdcu blízky.