Na druhý deň som sa zobudil. Do začiatku roboty som mal ešte dosť času. Stále vo mne prevládal pocit, že sa už s nikým nechcem stretávať. Ba, bol asi ešte väčší, ako deň predtým. Nechcel som už nikoho známeho vidieť ani počuť. Nechcel som byť súčasťou ich životov. Chcel som byť samostatná jednotka. Keď nebudem mať žiadneho priateľa, nikomu ani neublížim. A ja sa aj sám pretlčiem životom. V podstate aj mne nikto takto neublíži. Keď budem mať starosti, sám si ich vyriešim. A každý väčší problém, ktorý takto prekonám, ma len posilní. Nebudem sa mať na koho obracať, budem si musieť všetko sám vyriešiť. A to ma môže len posilniť. A aj keď dostanem po papuli, aj tak to bude pre mňa plus. Do budúcna už budem vedieť čo robiť, aby sa to už nikdy viac nestalo. Nebudem môcť nič zvaliť na niekoho iného. Budem tu sám so svojimi starosťami, ktoré zo mňa budú robiť silnejšieho a lepšieho človeka. Neujdem už pred nimi ku kamarátom. Útekom sa nič nenaučím.

Zapol som počítač a začal som mazať všetky nicky, ktoré som niekde mal. Potom som pre istotu zničil aj simkartu na mobil, nech ma nikto neotravuje. Bol som ako šialený. Chcel som zničiť všetky spojenia s okolitým svetom. Tak, aby som bol nezastihnuteľný, aby nikto nemal ani poňatia, kde som a aby ma nemohol nikto akokoľvek kontaktovať. Cestou do roboty som si chcel kúpiť ďalšiu simkartu. Po chvíľke som bol spokojný sám so sebou. Všetky stopy po mne som zahladil. Už budem pre svoje okolie neškodný. S tým som išiel aj do roboty. Cestou som si vybavil nové telefónne číslo. Pre istotu som si priplatil, aby to číslo nebolo vyhľadateľné v telefónnom zozname. Aby sa ani takto nemohli ku mne dostať. Šéfovi som len povedal, že som stratil mobil a dal som mu moje nové číslo. To bola jediná osoba, ktorej som ho chcel dať, ak by niečo potreboval ohľadne roboty. Iným ľuďom ho nedám. Ešte som aj nastavil mobil tak, aby som bol dostupný len šéfovi. Ak by náhodou on niekomu dal moje číslo, aby sa mi aj tak ten dotyčný nemohol dovolať.

            Nejaký ten týždeň sa mi celkom darilo vyhýbať sa ľuďom. Zmenil som zvyky, ktoré som mal predtým. Začal som nakupovať v inej časti mesta, kde ma skoro nikto nepoznal a do roboty som chodil inou trasou ako doteraz. Bolo to o niečo dlhšie, ale nevadilo mi to. Pešo som chodil celkom rád a spravil som aj niečo pre svoje zdravie, keď som sa toľko našliapal. Mal som pokoj, ako už dávno nie. Bol som pánom svojho času. Ale neskôr za mnou začali chodiť kamaráti. Že čo je so mnou, kde som a či som v poriadku. Niektorý sa aj báli, či som náhodou nezomrel, keď ma nikto tak dlho nevidel a čo mám s mobilom, keď je stále vypnutý. Len som odpovedal, že som ho stratil a druhý si nechcem kupovať.

Ale nešlo to takto ďalej. Aj keď vedeli, že som v poriadku, stále mali pocit, že ich potrebujem, že chcem, aby ma navštevovali a ak by neprišli, nebolo by mi dobre. Ale pre mňa to bolo opačné. Mňa to strašne otravovalo. Vždy keď som počul zvonček, až ma striaslo. Bál som sa, čo zase odo mňa chcú. Už sa mi nechcelo slušne povedať, nech ma viac neotravujú. Že ich návšteva ma vôbec neteší, ba priam naopak a najradšej by som bol, keby som ich už v živote nevidel.  Preto som sa rozhodol pre ďalší, drastickejší  krok. Pre môj únik pred ľuďmi, ktorí mi čoraz viac vadili. Presťahoval som sa na druhý koniec republiky. Len tak, z ničoho nič a samozrejme potichu. O mojom sťahovaní vedeli len osoby, ktorým to bolo nutné povedať. Bol to len šéf v práci a majiteľ bytu v ktorom som býval. Dohodol som sa s ním na výpovedi. Najskôr nebol rád, že odchádzam. Aj keď som nebol úplne ideálny podnájomník, vždy som zaplatil, ako som mal. Nič som mu nebol dlžný a v byte som nič nezničil. Vadilo mu, že byt ostane voľný a on nestihne tak rýchlo zohnať ďalších záujemcov. Oháňal sa zmluvou, v ktorej bola dvojmesačná výpoveď. Mal pravdu, preto som sa s ním dohodol, že nájomné za dva mesiace budem platiť, aj keď tam nebudem a ak by náhodou niekoho našiel skôr, tak mi z neho časť vráti. To sa mi zdalo férové pre obe strany. Vecí som nemal veľa. Vlastne len oblečenie a zopár osobných vecí. Čo sa dalo, to som povyhadzoval a niektoré veci, čo som nechcel brať so sebou, som dal do záložne. Nakoniec mi toho ostalo len toľko, že som to v pohode vpratal do auta a vyrazil na cestu. Ešteže som mal také veľké auto. Inak by to bol trochu problém, všetko na jedenkrát presťahovať.

Šéf nebol veľmi spokojný s tým, že som dal výpoveď. Bolo na ňom vidieť, že toho ľutuje. Ale mne to nevadilo. Ja už som mal plnú hlavu cesty za novým životom. Dal mi dobré odporučenie, aby som nemal problém nájsť si niekde robotu. V tomto bol veľmi férový. Akceptoval moje rozhodnutie a nechcel mi hádzať polená pod nohy. Aj tak by mu to nepomohlo, aj tak by som odišiel. Takto sme sa aspoň rozišli v dobrom.

Na začiatku som mal problém zohnať byt. Presťahoval som sa do menšieho mesta, než v akom som býval doteraz. Podnájmov bolo málo a všetko buď drahé, alebo nevyhovujúce mojim požiadavkám. Riešil som to zo začiatku tak, že som prespával v jednom malom hoteli. Nebolo to bohviečo, ale na prespanie to stačilo. Mal som kde sa uložiť a kde sa umyť. A taktiež kde si pozerať inzeráty. A hlavná vec bola, že som bol sám a nikomu som neubližoval. O pár dní sa na mňa usmialo šťastie a našiel som si robotu. Bolo to, dalo by sa povedať v mojom obore, pretože čašníctvo som bral ako moju robotu. To čo som robil predtým, na to som úplne zanevrel. Toto sa mi páčilo a toto ma robilo šťastným. Kolektív v robote nebol taký, ako v predošlej, ale bol veľmi profesionálny a dobre sa mi tam robilo. A hlavne to bola robota. Mal som z čoho žiť. Nový šéf  mi k tomu všetkému aj pomohol nájsť si byt. Jeho známi chceli prenajať jednoizbový.  Keď som ho zbadal, hneď som vedel, že toto je to miesto, kde chcem teraz bývať. Okamžite som vedel, že som doma, ani som sa nerozhodoval. Hneď na mieste sme sa dohodli. Cena bola tiež super na to, v akom to bolo dobrom stave. Nábytok tam bol, takže som len presťahoval svoje veci z hotela do bytu. To som mal spravené za chvíľu. V hoteli som sa ani poriadne nevybalil. Vedel som, že sa chcem čo najskôr presťahovať. Ale aj keď som bol v tom hoteli len pár dní, bolo mi za tou izbou trocha aj ľúto. Predsa len, bola to moja prvá izba v mojom novom živote. Keď som bol nasťahovaný, veci boli upratané na mieste a pár vecí nevyhnutných pre môj ďalší život bolo dokúpených, sadol som si k oknu a zadíval som sa pri západe slnka na hory, ktoré som videl v diaľke. Cítil som sa ako v gýčovom obraze. Ale bolo mi to srdečne jedno, bol som nadmieru spokojný sám so sebou. Takto nejako som si predstavoval svoj život. Pokojný, nikým a ničím nerušený. Pre iných to mohla byť nočná mora, byť stále sám, odtrhnutý od ľudí, ale pre mňa to bolo naopak. Toto bola tá pravá idylka, ten pravý život v ktorom som sa cítil absolútne slobodný. Mohol som si robiť, čo chcem, bez toho aby mi niekto vravel, čo môžem robiť a čo nie. Nikto neriešil, čo mám na sebe, ako sa správam, čo robím, čo nerobím a či sa to hodí v danej situácii, alebo nie. Toto bol môj šťastný život s veľkým Ž.

            Nejaký čas som bol takto šťastný. Nič mi nechýbalo. Osobné problémy som nemal žiadne, alebo boli tak malicherné, že som ich vedel sám vyriešiť, aj si ich urovnať v hlave. Zo začiatku som nepotreboval ku šťastiu takmer nič. Stačil mi počítač, z ktorého som si púšťal hudbu, ktorú som odjakživa miloval. Teraz som mal konečne dosť času na jej počúvanie. Niekedy mi hrala len jedna pesnička aj niekoľko dní, niekedy som preskakoval z jednej do druhej a hľadal som stále nové a nové pesničky, ktoré by ma zaujali. Po čase sa mi ale stále počúvanie zunovalo a tak som prešiel na knihy. Začal som ich hltať jednu po druhej. Čítal som všetko, čo sa dalo, čítal by som aj toaletný papier, keby sa dal. Ale ani toto ma po čase nevedelo uspokojiť. Čoraz viac som mal potrebu s niekým sa porozprávať, vymeniť si len zopár slov, ktoré by aj boli o ničom. Chcel som sa porozprávať o počasí a o problémoch.

S kolegami v robote sme sa síce rozprávali, ale bolo to také neosobné rozprávanie a hneď po robote sme sa všetci rozpŕchli domov. A aj keď to boli fajn ľudia, mal som psychický blok porozprávať im o tom, čo ma trápi a čo ma zaujíma. Každý sme mali svoj vlastný svet, v ktorom sme žili a rozprávali sme sa len na diplomatickej úrovni, aby sme sa nikto nikoho nedotkli, alebo sa nedaj bože, navzájom nepourážali. S ľuďmi som sa stále ešte nechcel zoznamovať. Tak som zase raz skúsil sociálne siete. Tentoraz som si ale zaumienil, že si budem len písať. Žiadne stretávanie, žiadne bližšie spoznávanie sa. Len písanie v úplnej anonymite. Nikto sa nedozvie, kto v skutočnosti som. Vytvorím si inú osobu, ktorá bude žiť svoj virtuálny život. Niečo som si dopredu pripravil v hlave, čo asi tak bude tá osoba robiť a zvyšok som chcel nechať na improvizácii. Predpokladal som, že s takouto komunikáciou si vystačím na veľmi dlho, ak nie do konca môjho biedneho života. Nejaký čas ma to aj uspokojovalo. Za pár dní som mal niekoľko priateľov, s ktorými som si pravidelne písal. Bolo ale ťažké ich nájsť. Väčšina ľudí chcela len sex, alebo mala inteligenciu rovnajúcu sa inteligencii robotníkovej bagandže vytiahnutej z hnoja. Najhoršie pre mňa bolo, keď som zbadal nick niektorého svojho bývalého priateľa. Vtedy sa mi z hĺbky pamäte dostali na povrch spomienky na to, čo sme všetko prežili. Aj ma občas napadlo napísať im tak, aby ma nespoznali a pozisťovať nenápadne, čo je nového. Ale bál som sa, že ma spoznajú podľa toho, ako sa vyjadrujem a ako píšem, preto som to zavrhol ako zlý nápad a písal som si s osvedčenými novými virtuálnymi kamarátmi.