Bol krásny slnečný deň.

 

Ema sa zobudila ako zvyčajne o pol ôsmej. Keďže bol víkend, rozhodla sa, že si ešte poleží v posteli. Na rozum jej chodili rôzne veci. Zapla rádio a počúvala. Niekto v rádiu poslal istej Júlii Mrkvičkovej narodeninový telefonát. V tom momente Ema vyskočila z postele a... zostala zarazene stáť. Už týždeň totiž rozmýšľa, čo by chcela k narodeninám, no nič ju nenapadalo. Keď si uvedomila túto nie najsympatickejšiu skutočnosť, znovu si sadla a zapla televízor. Náhodou prepla na šport a, naozaj náhodou, išiel parkúr. Ema nemala ku koňom nejaký vzťah, ale zaujalo ju to.

 

Hlásateľ zahlásil: „Jazdec s číslom 6 spadol!“

 

„Ach nie. Tak dobre išiel. Preskočil dokonca aj trojitú prekážku,“ pomyslela si Ema. Bola úplne unesená. Akoby vymenená. Ona sama sa čudovala, veď nikdy ju nič veľmi nebavilo. A teraz....

„Raňajky! Ema, poď raňajkovať.“

„Veď už idem... ešte chvíľu.“

Raňajky boli už celkom oschnuté, keď sa Ema konečne dovalila dolu.

„Mami, neverila by si, čo som ráno pozerala.“

Pani Nílovú to ani nezaujímalo, chcela len, aby Ema konečne zjedla tie raňajky.

„Zase tuniak? Veď bol aj včera.“

„Včera bola treska. Čo si zabudla? Ešte si mi hovorila, že mám dnes urobiť tuniaka.“ Ema si to naozaj nepamätala. Myslela len na parkúr a na toho jazdca, čo spadol.

Ako sa volá? Kde žije? Do akého jazdeckého klubu chodí?

Ema o ňom chcela vedieť všetko. Celý deň sa trápila týmito otázkami.

 

Na internete si našla nejaké jazdecké kluby a podľa odporúčania ľudí v komentároch usúdila, ktorý je vyhovujúci. Každý mal svoje plus aj mínus. Iba jeden bol však dokonalý, a samozrejme, aj najdrahší. Pani Nílová nemala až tak veľa peňazí, aby sponzorovala Eminu drahú záľubu. Povedala teda jednoducho nie.

 

Dni plynuli ako voda a Ema si tajne šetrila na jazdenie.

Mama by jej to totiž určite nedovolila.

 

3. 7. sa to stalo.

 

Ema si našetrila na svoju prvú jazdu. Nasadla na električku a išla.

Jazdecký klub bol dosť ďaleko a cesta tam trvala približne 2 hodiny.

 

„Nasleduje zastávka Jeleveni.“

 

Eme sa zastavil tep. Prestala dýchať. Rýchlo vystúpila a nadýchla sa, ako to len išlo. Prešla cez obrovskú bránu s nápisom „Vítame Vás.“ V okamihu ju obklopili 4 veľké psy. Zľakla sa. Zostala stáť, ani sa nehýbala. Zrazu zo stajne vybehol mladý chalan. Rýchlo odohnal psov. Ema sa predstavila, ale chalan ju ani len nepozdravil. Utekal naspäť do stajne. Ema nevedela, čo má robiť, tak išla za ním. Vošla do boxu, no nikto tam nebol. Otočila sa a skoro jej srdce vyskočilo, ako sa zľakla. Bol to zase ten chalan, ale správal sa už úplne inak. Pozdravil ju a predstavil sa.

„Ahoj, ja som Tibor. A ty?“

„Ema. Nevideli sme sa už?“

Chalan bol Eme veľmi povedomý, akoby ho už niekedy videla.

„Asi nie. Si tu nová?“

„No ja vlastne...áno, som.“

„Asi ešte nevieš jazdiť? To je škoda. Vždy po jazdení chodíme do cukrárne. Ale ty sa máš ešte veľa učiť.“

„NIE!!“

„Prosím?“

„Chcem povedať... nie som profesionál, ale čo-to viem!“

„Aha, tak potom vitaj na palube.“

 

Ema bola sklamaná. Takéto privítanie si neželala. A už vôbec nechcela klamať. Rozhodla sa teda, že to napraví. Najskôr však musela nájsť toho chalana. Vyšla z boxov a zamierila si to rovno na jazdiareň. Bol tam a jazdil...

„Ten štýl jazdenia poznám,“ pomyslela si. „Určite som ho už videla jazdiť.“

Až vtedy to Eme zaplo. Jediné miesto, kde mohla pozorovať jazdcov, bola televízia.

„TO JE ON!!!!!“ skríkla.

 

Všetci sa za ňou otočili. Aj Tibor.

Ema sčervenela.

 

Inštruktorka ju napomenula, aby nikdy viac takto nekričala.

Po chvíli si už všetci išli po svojom. Len Tibor sa stále pozeral.

Ema utekala pohľadom, no nezabralo to.

 

Tibor zoskočil z koňa a pomaly, ale iste, sa približoval.

Ema nevedela prečo.

 

13 rokov

ZŠ Tbiliská 4

 

2. kategória, 5. - 9. ročník

1. miesto