V mojej posteli sa začali kumulovať muži. Neviem koľko, nepočítam ich. Nie je to dôležité.
„Prestali mať aj mená,“ povedal Fotograf, odklepol popol a neveriacky krútil hlavou.
Nechcem, aby si o mne myslel niečo zlé. Ale klamať mu preto nebudem. Na všetko, čo sa mi v poslednej dobe deje, sa pýtam sama seba: „Ako veľmi ti na tom záleží?“. Lebo mám tak nejako pocit, že to je dôležité vedieť. Mne na menách nezáleží. Jednak si ich aj tak nepamätám, jednak to nie je dôležité, lebo to nie je dlhodobo perspektívne potrebné.

Rada sa zobúdzam sama. Vo veľkej posteli, z oboch strán lemovanej zrolovanými paplónmi, ku ktorým sa dobre túli. Tie ak tam náhodou nie sú, tak viem, že iba spadli na zem. Neodišli bez rozlúčky, len sa nešikovne zošuchli. Škoda, že sa to nedá povedať aj o mužoch. Predstavte si to. „Prepáč, drahá, že som mesiac nebol doma, nešikovne som sa zošuchol.“ To by bolo milé.

Neviem, koho by som v tejto posteli videla najradšej. Myslela som si, že to viem, ale často mením názory. Možno niekoho, kto by v noci rozkošne chrápal a podvedome ma držal za zadok. A možno len niekoho, kto by ma poriadne pretiahol a kým by doznel môj orgazmus, už by bol preč z tohto bytu aj so zvyškami svojho genetického materiálu, ktorého stopy sa zachytili na starom zelenom koberci.

Možno som na to práve prišla. Chcela by som v tejto posteli človeka, ktorý v nej vôbec nemá čo robiť. Ktorý by mi len trpezlivo opakoval, že nemám húliť na antipsychotiká a že láska je to najlepšie, čo sa človeku môže stať. Škoda, že medzi nami leží päťdesiat kíl jeho dôvodov aj s pôsobivou ofinou.

Tento blog nemal byť vôbec o ničom, chcela som vám len ukázať túto super fotku, ktorú urobil. Vychutnajte si ju, kým nepríde na to, že tu je, potom ma pod hrozbou fyzického násilia určite donúti dať ju preč.

photo by MO! (c)