Milujem okamih vzájomného porozumenia. Chvíľu obojstranného súzvuku, keď všetko je jasné a vnútorným prežívaním spolu ladíme. Stáva sa to často. Niekoľkokrát denne. Také milé pohladenie, ktoré vyberám zo šedosti dní. Niekedy k tomu prispeje zabudnutý dáždnik, inokedy kúsok hudby... Hlavne, že nám to stojí za slovo, pohľad, úsmev...

V seriáli môjho sveta hrám najradšej kladnú hrdinku.
Emočná pamäť mi funguje dosť spoľahlivo, a tak na stretnutiach aj po pár rokoch hneď pripomenie, ako som sa pri tom človeku cítila. Spolužiaci a staré lásky ma dokážu rozhodiť natoľko, že zabudnem hrať svoju rolu. Asi som málo trénovala.

Keď nemám čas premýšľať o tom, ako mi chýba, znamená to, že mi chýba menej?