Francúzske hnutie "žmanfutistov" (odvodené z frázy "Je m´en fou!", ktoré by som do súčastného spoločenského a kultúrneho kontextu preložila ako "Mám v p***!", aj keď je to trošku expresívne nadpreložené) ma poslednú dobu kvalitne motivovalo. Začína sa to postupne ale isto stávať mojím životným mottom. Ono to nie je jednoduché, ale viem, že tam je cesta, aby som nezomrela mladá, aby som žila a prežila. Nahováram si že nič nestojí za trápenie. Snažím sa stať sa silnou kamennou osobou, ktorá má v piči, že pani X. vadí, že na seminár chodím neskoro, že ma istý pán Y. sústavne zdrbáva, že nie som vítaná v istých kruhoch, že hlupáci a nafúkanci vládnu svetu, že niekto kôli mne dojde o kšeft, že si konečne pôjdem po svojom...

Ideál teórie "mámvpičizmu" som teda predstavila, milí kolegovia. Ale ono to nie je len čisto egoistický smer, akoby sa sprvu mohlo zdať ... ono to ide hlbšie.. Naučím sa niekedy si zahryznúť do jazyka, inokedy hovoriť, keď mi práve serú na hlavu... a bude so mňa nie flegmoš, nie debil, ale asertívna osoba... a k tomu správna dávka "mámvpičizmu", lebo keď sa niekto nevie správať asertívne... mám v p***!

Čo myslíte, mohla by to byť táto duchovná cesta?