Napriek slnečnému dňu bolo v meste nezvyčajne prázdno. Ja som sa tiež len tak nezmyselne motala po ulici, hladala som na seba nejake nove tricka na leto a lacne topanky na ulici, inak čistej, ale vyľudnenej. Nešla som tadiaľ prvý krát a predsa som si až teraz všimla malú kaviarničku. Neváhala som a vošla dnu. Príjemné prostredie, zhodnotila som. Úslužný čašník, typovala by som Talian. Nenásilne zhovorčivý, káva so zákuskom padla dobre. „Kde sú zákazníci?“, spýtala som sa, lebo mi to nešlo do hlavy. Odpoveď som nedostala, alebo áno? Neviem, nespomínam si. To bol začiatok môjho výpadku pamäte. Znova kráčam ulicami, ktoré už majú nielen obraz, ale aj zvuk a hlavne ľudí. Zrazu sa odniekiaľ vyrojili, bolo ich veľa. Obzerám sa okolo seba, usmievam sa a som šťastná. Mám pocit, že chcem tancovať. Tá ľahkosť, nič ma netrápi a neťaží. NIČ MA NEŤAŽÍ! Ani moje pekne kabelky... Kde mám kabelku? Zabudla som ju v kaviarni?! Rýchlo späť! Prečo som ju tam nechala? Zaplatila som? Ako som odtiaľ odišla? Kedy? Na nič si nepamätám, kladiem si dookola otázky. Nalial mi čašník niečo do kávy? Počula som o tom. Dávam si pozor? Nie, nemyslím na to, keď ideme s kamoškami von. Dýcham veľmi rýchlo a všade toľko ľudí. Musím sa doslova predierať. „Prepáčte!", skoro som zvalila pána s paličkou a odtrhla letne saty jednej dame. Začal na mňa mávať, že či nevidím a či idem okolo seba všetkých pozabíjať? Prehlušil ho zvuk lietadla. Letelo akosi veľmi nízko... Vbehla som do kŕdľa holubov, ktorí mi skoro oplieskali tvár zľaknutými krídlami. Konečne som dorazila do kaviarne. Pozerám na miesto, kde som sedela a dúfam, že tam uvidím moju kabelku! Chcela by som napísať, že hurá! Ale nie, nebola tam. Obrátim sa na čašníka a verím, že mi ju podá, že mu ju niekto čestne odovzdal. Nie, nie a nie! Všimol si, že tam ostala, ale nezobral ju. Potom prišlo veľa hostí a nemal šancu ustriehnuť, čo sa s kabelkou stalo. Prečo ju nechal na stoličke, keď sa predtým so mnou rozprával? V kaviarni som sedela len ja a mohol predsa predpokladať, že tá kabelka patrila mne? A že sa po ňu vrátim! Ako to, že si vôbec nepamätám, ako som z tej kaviarne odišla? Zrazu som si všimla, že pred kaviarňou postáva Andrea Verešová (kde sa tu zobrala?) a máva smerom k pultu. „Myslíš sem?", vypleštím oči a artikulujem skoro bez hlasu, pričom ukazujem rukou. Prikyvuje, že áno. Idem teda k pultu, čašník nenamieta. Má tam veľa zabudnutých(?) kabeliek, sáčkov a tašiek rôznych veľkostí. Ale ani jedna moja. Začala som panikáriť. Kto ju má? Možno je na wécé. Niekto zobral peniaze a zvyšok ho nezaujímal. Nájdem svoje „poklady" pohodené na zemi, uisťovala som sa. NIE, ani tam.......Rozmýšľaj, rozmýšľaj a začni konať! Zavolaj do banky, aby zablokovali kartu. Ako zavolám, mobil je preč. Mobil! Všetky čísla sú fuč... Peniaze, kľúče, preukaz, vreckovka, kábel, nove nike tenisky... Bože, čo budem robiť? „Nerev, teraz nerev!", hovoril mi rázne môj vnútorný hlas. Vyšla som na ulicu, pozrela ešte raz na čašníka, predtým milý, ale teraz na mňa len tak fľochol, že sa ho to netýka. Nikoho sa to netýkalo. Začalo ma motať, pocit bezmocnosti ma podopieral a slzy sa už nedali udržať. Čo budem robiť? Veď nemám ani na vlak? Kde to vlastne som? Prečo sa na mňa všetci tak divne pozerajú? „Ešte ste si nezabudli nikde svoju tašku? Neboli ste okradnutí?", chcela som zakričať, ale nemohla som už ani hovoriť. Pomôžte mi niekto!!! Zložila som sa na ulici. Chce sa mi spať a tak sa skrútim do klbka. „Som úplne sama", zašepkala som svojim rukám... Posadím sa so zaslzenými očami. Pozriem okolo seba. Tma. Ticho. Ticho a tma. Som doma, vo svojej posteli a moja kabelka na stoličke... Bol to iba sen, vďakabohu sa mi to len snívalo! Len sen!!! Ááách! Aká OBROVSKÁ úľava a potom úsmev... zošuchnem sa naspäť pod perinu a ešte chvíľku žmurkám na kus môjho sveta ukrytý v kabelke. Malý kúsok môjho neporiadku... P.S. naozaj som si vydýchla, keď som sa zobudila, bol to ako darcek pod vianočný stromček...