"Pán Gumbril!" Prekvapenie sa miešalo s radosťou. "To je naozaj potešenie!" Teraz prevážila v hlase radosť, hoci stále zostával bez viditeľného zdroja v tmavých zákutiach obchodu.

"Potešenie je na mojej strane, pán Bojanus." Gumbril za sebou zatvoril dvere obchodu.

Z kaňona, čo sa otvoril - čírej čiernej štrbiny medzi dvomi svahmi vrstiev sezónnych látok - sa vysunul malý muž oblečený v redingote, prikročil do priestranstva predo dvermi a so staromódnou gráciou sa uklonil, pričom odhalil perleťovú pokožku hlavy slabo pokrytú dlhými plazivými hnedými vlasmi.

"A čomu vďačím za toto potešenie, pane?" Pán Bojanus zdvihol trúfalo zrak a stočil hlavu nabok, čím sa pevné hroty jeho navoskovaných fúzov naklonili. Prsty pravej ruky strčil do náprsenky redingotu a špičkami nôh dopadol do úvodnej pozície tanečného majstra.  "Ľahký jarný zimník, však? Alebo nový oblek? Vidím, "očami si profesionálne premeral od hlavy po päty Gumbrilovu dlhú, chudú postavu, "vidím, že odev, čo teraz nosíte, pán Gumbril, vyzerá - ako by som povedal? - no, trolinku nedbalo, ako by povedal Francúz, trolinku nedbalo."

Gumbril na seba pozrel. Bojanusove nedbalo ho rozčúlilo a dotklo sa ho. Nedbalo? A on myslel, že vyzerá elegantne a distingvovane (ale veď koniec koncov tak vždy vyzeral, aj v handrách) - že vyzerá samozrejme vkusne ako Mr. Porteous, samozrejme vojensky vo svojom čiernom saku, hudobnokomediálnych nohaviciach a značkových kožených topánkach. A čo čierny plstený klobúk - nedodával tomu cudzokrajnú, južanskú príchuť, ktorá to celé uchránila od banality? Pozrel na seba a pokúsil sa vidieť svoje šaty - Mr. Bojanus ich volal odev, odev, dobrý Bože! - očami krajčírskeho odborníka. Prevísajúce faldy okolo preťažených vreciek, škvrna na veste, kolená na nohaviciach vyduté a nakrčené ako holé kolená Hélène Fourmentovej z Rubensovho kožuchového portrétu vo Viedni. Áno, bolo to celé príšerne nedbalé. Cítil sa skleslo; ale pohľad na strojenú a profesionálnu bezchybnosť pána Bojanusa ho upokojila. Ten redingot napríklad. Bol ako z najmodernejšieho obrázku - tak jemný, uhladený valec okolo hrude, ten zmysel pre čistú a abstraktnú kužeľovitosť v hladkých oblých lemoch! Nič nemohlo byť menej nedbalé. To ho upokojilo.

"Chcem," povedal napokon, čistiac si dôležito hrtan, "aby ste urobili nohavice podľa môjho vlastného špeciálneho zadania. Ide o nový nápad." A stručne popísal Gumbrilove patentované spodné prádlo.

Pán Bojanus pozorne počúval.
"Urobím ho pre vás," povedal, keď popis skončil. "Urobím ho pre vás - ak si naozaj želáte, pán Gumbril," dodal.
"Ďakujem," povedal Gumbril.
"A ak sa smiem spýtať, pán Gumbril, tento... tento odev máte v úmysle nosiť?"

Gumbril to previnilo zaprel. "Len pre ukážku toho nápadu, pán Bojanus. Viete, hodlám tento vynález využívať komerčne."
"Komerčne? Ach tak."
"Možno by ste chceli podiel," navrhol Gumbril.
Pán Bojanus potriasol hlavou. "Obávam sa, že pre moju klientélu by to nebolo, Mr. Gumbril. Sťažka čakať, že lepší ľudia budú nosiť takéto veci."
"Naozaj?"

Pán Bojanus ďalej potriasal hlavou. "Poznám ich," povedal. "Lepších ľudí poznám. Dobre." A s irelevantnosťou, ktorá bola možno len zdanlivá, dodal, "Medzi nami, pán Gumbril, som veľkým obdivovateľom Lenina..."

"To aj ja," povedal Gumbril, "teoreticky. Ale ja mám pre Lenina tak málo čo stratiť. Obdivovať ho si môžem dovoliť. Ale vy, pán Bojanus, vy, prosperujúci buržuj - ó, čisto v ekonomickom zmysle toho slova, pán Bojanus..."
Pán Bojanus prijal toto vysvetlenie s jedným z jeho starodávnych úklonov.
"... vy by ste boli medzi prvými, ktorí by utrpeli, ak by sa našiel anglický Lenin a začal by tu konať."

"V tomto, Mr. Gumbril, ak smiem tak povedať, sa mýlite." Pán Bojanus odtiahol ruku z náprsenky a začal ňou zdôrazňovať body svojej reči. "Keď príde revolúcia, pán Gumbril - veľká a nutná revolúcia, ako ju nazval Alderman Beckford - nebude to vlastníctvo trochy peňazí, čo dostane človeka do problému. Budú to jeho triedne zvyky, pán Gumbril, jeho triedny jazyk, jeho triedne vzdelanie. To bude všade znamením, pán Gumbril; pamätajte moje slová. Červené gardy budú zastavovať ľudí na ulici a budú im prikazovať povedať volaké slovo, ako niečo. Ak vyslovia niečo ako vy a vaši priatelia, pán Gumbril, tak..." Pán Bojanus pokračoval v gestách zalícenia a stlačenia spúšte; mľaskol jazykom oproti zubom a napodobnil ranu... "To bude ich koniec. Ale ak povedia oné ako my ostatní, pán Gumbril, bude to: Prejdi priateľu a Nech žije proletariát. Nech žije oné."

"Obávam sa, že máte možno pravdu," povedal Gumbril.

"Som o tom presvedčený," povedal pán Bojanus. "Sú to moji zákazníci, pán Gumbril, lepší ľudia, ktorých ostatok ľudí neznáša. To ich sebadôvera, ich ľahkosť, ich zvyk komandovať ľudí, čo im dovoľujú peniaze a postavenie, spôsob, akým berú svoje miesto vo svete jak samozrejmé, tá ich prestíž, ktorú by iní ľudia radi popreli, ale nemóžu - toto všetko, Mr. Gumbril, to lezie tak na nervy."  

Gumbril pokývol. On sám závidel svojim zabezpečeným priateľom moc ignorovať ľudí, ktorí neboli z ich triedy. Aby to človek dokázal naozaj poriadne, musel vždy žiť vo veľkom dome plnom mechanických služobníkov; nesmeli mu nikdy chýbať peniaze, nikdy si v reštaurácii neobjednal lacnejšiu vec namiesto chutnejšej; nikdy nemal policajtov za nič než ním platených obrancov proti nižším príkazom, nikdy ani na okamih nepochyboval o svojom svätom práve robiť v prijateľných limitoch presne čo rád, bez ďalšieho pomyslenia na hocičo / hocikoho iného než na seba a vlastné potešenie. Gumbril vyrástol medzi týmito blaženými bytosťami, ale nebol jedným z nich. Bohužiaľ? alebo našťastie? Netušil, ktoré z toho.

"A aký prospech očakávate od revolúcie vy, pán Bojanus?" spýtal sa napokon.
Pán Bojanus preložil ruku do náprsenky. "Vóbec nijaký, pán Gumbril," povedal. "Vóbec nijaký."
"Ale Sloboda," namietol Gumbril, "rovnosť a to všetko. Čo tie, pán Bojanus?"

Pán Bojanus sa naň zhovievavo a vľúdne pousmial, akoby sa pousmial na niekoho, kto namietol, povedzme že večerné nohavice si obráti naopak. "Sloboda, pán Gumbril?" povedal; "hádam nemyslíte, že nejaký skutočne uvažujúci človek predpokladá, že revolúcia prinesie slobodu?"

"Zdá sa, že ľudia, ktorí vedú revolúciu, vždy žiadajú slobodu."

"Ale dostane sa im niekedy, pán Gumbril?" Pán Bojanus vztýčil hravo hlavu a usmial sa. "Hľaďte na históriu, pán Gumbril, hľaďte len na históriu. Najprv, Francúzska revolúcia. Žiadajú politickú slobodu. A dostanú ju. Nato príde reformný výnos, potom štyridsiaty ósmy, nato všetky francúzske zákony a voľby pre ženy - vždy viac a viac politickej slobody. A čo z toho vyplynulo, pán Gumbril? Vóbec nič. Kto je slobodnejší vďaka politickej slobode? Ni živá duša, pán Gumbril. Nikdy nebolo väčšieho odrbu zosnovaného v celých dejinách. A keď pomyslíte, jak tí úbohí mladíci ako Shelley o tom hovorili - je to dojemné," pán Bojanus potriasol hlavou, " ozaj dojemné. Politická sloboda je odrb, lebo človek netrávi svoj čas zaoberaním sa politikou. Trávi čas spaním, jedením, trochou zábavy a pracovaním - najmä pracovaním. Keď získajú všetku tú politickú slobodu, ktorú chceli - alebo zistili, že nechceli - začnú toto chápať.

A tak je to aj včil s priemyselnou revolúciou, pán Gumbril. Prepána, to je presne taký podvod jak tie ostatné. Ako môže vôbec v akomkoľvek systéme byť sloboda? Žiadny podiel na zisku alebo samospráva pracovníkov, žiadne hygjenické podmienky či osady pre pracovníkov alebo ihriská nedokážu zbaviť svet elementárneho otroctva - nevyhnutnosti pracovať. Sloboda? Veď tá neexistuje! Na tomto svete niet slobody, len pozlátených klietok. Dajme tomu, pán Gumbril, že by ste mohli nejako zbaviť svet nevyhnutnosti pracovať, dajme tomu, že celý čas človeka by bol len voľný čas. Bol by vtedy slobodný? Nehovorím o prirodzenom otroctve jedenia a spania a týchto vecí, pán Gumbril; o tom ni nehovorím, lebo, ak to tak móžem povedať, to by bolo príliš puntičkárske a metafyzické. Ale čo mám na mysli je to," a pán Bojanus skoro hrozivo zamával ukazovákom na tichého partnera v tomto dialógu: "bol by človek s neobmedzeným voľným časom slobodný, pán Gumbril? Ja vravím nebol. Nie, pokial by sa nestal človekom ako vy alebo ja, pán Gumbril, rozumným človekom, s nezávislým úsudkom. Jednoduchý človek by nebol slobodný. Lebo by nevedel, jak tráviť voľný čas, okrem ako by bol nútený ostatnými. Ľudia dnes nevedia, ako sa zabávať, nechávajú iných, aby to robili za nich. Hlcú, čo sa im dáva. Musia, či sa im to páči či nije. Kiná, noviny, časopisy, gramofóny, futbalové zápasy, bezdrotové telefóny - ber či nehaj tak, ak sa chceš zabaviť. Prostý človek to nehať nedokáže. Prijíma to a čo iné to je, než otroctvo? A tak vidíte, pán Gumbril," pán Bojanus sa usmial s istým uličníckym triumfom, "vidíte, že aj v čisto hypotetickom prípade človeka s neobmedzeným voľným časom by aj tak sloboda nebola... A prípad, čo som povedal, je čisto hypotetický, rozhodne pokiaľ ide o typ ľudí, ktorí chcú revolúciu. A pokiaľ ide o typ ľudí, ktorí sa tešia z voľného času, i teraz - tak myslím, pán Gumbril, vy a ja vieme dosť o lepších ľuďoch, aby sme vedeli, že sloboda, možno okrem sexuálnej slobody, neni ich najsilnejšou stránkou. A sexuálna sloboda - čo to je?" spýtal sa pán Bojanus dramaticky. "Vy a ja, pán Gumbril," odpovedal dôverne, "vieme. Je to príšerné, odporné otroctvo. To je to. Alebo sa mýlim, pán Gumbril?"

"Celkom správne, celkom správne, pán Bojanus," poponáhľal sa odpovedať Gumbril.

"Z čoho vyplýva," pokračoval pán Bojanus, "že okrem pár, niekoľko málo ľudí jako vy a ja, pán Gumbril, taká vec ako sloboda neexistuje. Je to podvod, pán Gumbril. Strašný švindel. A ak si to tak móžem dovoliť povedať," pán Bojanus znížil hlas, ale stále hovoril s dôrazom, "totálna ošudiareň."

"Ale v tom prípade, pán Bojanus, prečo vás tak znepokojuje možnosť revolúcie?" spýtal sa Gumbril.

Pán Bojanus hĺbavo splietal navoskované fúzy do krajšieho hrotu. "No," povedal napokon, "bola by to dobrá zmena. Vždy som bol za zmenu a trochu vzrušenia. A potom je tu vedecký záujem. Nikdy celkom neviete, aký ten experiment vezme koniec, všakže, pán Gumbril? Pamätám, keď som bol chlapec, môj starý otec - bol veľký záhradník, dokonalý pestovateľ kvetov by ste mohli povedať, pán Gumbril - skúšal experiment s vrúbľovaním výhonku Gloire de Dijon na krík čiernych ribizlí. A verili by ste to? Ruže vyšli čierne, uhlovo čierne, pán Gumbril. Nikto by to netušil, ak by sa to nikdy neskúsilo. A to hovorím o revolúcii. Neviete, čo z toho vyjde, kým to neskúsite. Čierne ruže, modré ruže - ktohovie, pán Gumbril, ktohovie?"

"Naozaj, kto?" Gumbril pozrel na hodinky. "Tie nohavice..." dodal.
"Ten odev," opravil ho pán Bojanus. "Ach, áno. Povedzme budúci utorok?"
"Povedzme budúci utorok." Gumbril otvoril dvere obchodu. "Majte sa, pán Bojanus."

Pán Bojanus ho vyprevadil s úklonom, akoby bol kniežacej krvi.

Slnko svietilo a na konci ulice medzi domami bola modrá obloha. Vzdialenosti hmlisto mizli v ľahkej nádhernej nezreteľnosti; závoje zlatého mušelínu zhusťovali každý výhľad. Mladé listy na stromoch v záhradách Hanover Square boli tak zelené, že sa zdalo, akoby horeli v zelenom ohni, a čierne kmene vyzerali černejšie a špinavšie než kedy predtým. Bolo by príjemné a príhodné, keby začala volať kukučka. Ale hoci kukučka zostala ticho, bol to šťastný deň. Deň, ako stvorený na to byť zamilovaný, uvažoval Gumbril, keď sa tadiaľ naprázdno prechádzal. 

Z krajčírskeho sveta prešiel Gumbril do sveta obchodníkov s umelými perlami a ešte so silnejšou vďačnosťou voči milostným kvalitám tohto jasného jarného dňa vykročil ležérne parfémovanými chodníkmi ulice Bond Street. S hlbokým uspokojením pomyslel na tých šesťdesiattri spisov na tému Risorgimento. Aké blažené bolo plytvať časom! A ulica Bond Street núkala také množstvo príležitostí ako ním plytvať príjemne. Prihnal sa k Jarnej výstave v Grosvenore a keď vyšiel, musel priznať, že tých osemnásť pencí za vstupné trochu ľutoval. Nato predstieral, že chce kúpiť veľké piano. Keď na grandióznom nástroji, ktorý mu úslužne ukazovali, skončil cvičenia svojich obľúbených pasáží, nazrel na pár minút do Sotheby´s, ňúral sa medzi starožitnými knihami a opäť sa túlal, obdivujúc cigary, priesvitné vonné fľaše, ponožky, starých majstrov, smaragdové náhrdelníky, vlastne všetko, čo v obchodoch prešiel.

Najbližšie výstava prác Casimira Lypiatta padol mu do oka oznam. Tak chudák starý Lypiatt bol znova na vojnovej nohe, uvažoval, keď otváral dvere galérie Albemarle. Chudák starý Lypiatt! Ale tiež drahý starý Lypiatt. Mal rád Lypiatta. Hoci mal svoje chyby. Bola by sranda znova ho vidieť. 

Gumbril sa ocitol uprostred pochmúrnych rytín. Prešiel ich a zhodnotil, žasnúc, prečo v týchto ťažkých dňoch, keď maliar nemôže predať čo len jeden obraz, takmer hocijaký tupý šašo, čo vie načmárať konvenčný obrázok dvoch člnov s náznakom oblaku a plochého mora, sa dokáže svojich tlačovín zbaviť v tuctoch po guineách za kus. Z úvah ho vyrušil príchod asistenta galérie. Pristúpil nesmelo a s nepríjemným pocitom, ale so svedomitou odhodlanosťou človeka usilujúceho sa plniť si povinnosť a mať úspech. Bol to mladík so svetlými vlasmi, silne naolejovanými, čo im dodávalo zvláštnu šedú farbu, s tvárou tak detskou a holobriadskou, že vyzeral ako malý chlapec, čo sa hrá na dospelých. Túto prácu robil len pár týždňov a pokladal ju za veľmi neľahkú. 

"Toto," poznamenal s úvodným zakašlaním, pričom ukázal na jeden z obrázkov dvoch člnov a plochého mora, "je skoršia pozícia než toto." A poukázal na ďalší obrázok, kde boli tiež dva člny a more vyzeralo rovnako plocho - hoci možno pri bližšom skúmaní mohlo byť naozaj plochejšie. 

"Ba," povedal Gumbril.

Asistent bol akomak dotknutý jeho chladom. Očervenel, ale prinútil sa pokračovať. "Niektorí vynikajúci znalci," povedal, "preferujú skoršiu pozíciu, aj keď je menej dokončená."
"Ááhm?"
"Prekrásna atmosféra, však?" Asistent naklonil hlavu a našpúlil uznanlivo detské pery.
Gumbril prikývol.
Asistent so zúfalstvom ukázal na tieňovanú zadnú časť jedného z člnov. "Úžasná nálada v tejto časti," povedal červenší než kedy predtým.
"Veľmi intenzívna," povedal Gumbril.
Asistent sa naň vďačne usmial. "To je slovo," povedal potešene. "Intenzívna. To je ono. Veľmi intenzívna." Opakoval to slovo niekoľkokrát, akoby sa chcel uistiť, že si ho bude pamätať, keď sa mu naskytne nabudúce príležitosť. Bol odhodlaný mať úspech. 

"Vidím, že tu bude mať čoskoro výstavu pán Lypiatt," poznamenal Gumbril, ktorý mal člnov už dosť.

"Práve teraz robí záverečné prípravy s pánom Albemarleom," povedal asistent triumfálne ako človek, čo v dramatickom a kritickom momente vytiahne králika z prázdneho klobúka.

"Nevravte?" Gumbrila to riadne zaujalo. "Potom počkám, kým nevyjde," povedal a sadol si chrbtom k člnom.

Asistent sa vrátil k svojmu stolu a uchopil pozlátené guľôčkové pero, ktoré mu dala posledné Vianoce teta, keď mal ísť prvýkrát do práce. "Veľmi intenzívna," napísal veľkými písmenami na hárok diára. "Nálada v tejto časti je veľmi intenzívna." Chvíľu skúmal papier, potom ho starostlivo zložil a odložil do vrecka vesty. "Vždy si poznamenaj." To bolo jedno z hesiel, ktoré si tak pracne zapísal staroanglickým písmom tušom. Viseli nad jeho posteľou medzi "Pán je môj pastier," ktoré mu dala mama, a citátom Dr. Franka Cranea "Usmievavá tvár predá viac než bystrý jazyk." Avšak bystrý jazyk, uvažoval mladý asistent často, bol tiež veľmi užitočný, najmä v jeho práci. Premýšľal, či by niekto mohol povedať, že kompozícia obrazu je veľmi intenzívna. Všimol si, že Mr. Albemarlea kompozícia veľmi nadchýnala. Ale možno je lepšie držať sa obyčajného "výborná," čo je snáď trochu otrepané, ale neškodné. Spýtal by sa na to Mr. Albemarlea. A potom tu boli všetky tie plastické významy a čistá plastičnosť. Vzdychol. Bolo to všetko veľmi náročné. Človek si mohol želať a dychtiť po úspechu ako len chcel; ale keď prišlo na atmosféru, náladu, intenzívne časti a plastičnosť - no, naozaj, čo mohol človek robiť? Poznamenaj si. Jedine to šlo.

V súkromnej miestnosti Mr. Albemarlea udrel Casimir Lypiatt do stola. "Rozmer, pán Albemarle," hovoril, "rozmer a zápal a duchovný význam - to je to, čo starí kolegovia mali, a my nemáme...." Počas hovoru gestikuloval, menil výraz tváre a jeho zelené oči vsadené do uhľovo tmavých očníc boli plné nepokojného svetla. Mal vysoké čelo a dlhý ostrý nos; pery jeho širokých úst boli na kostnatej a takmer vychrtnutej tvári prekvapivo plné. 

"Presne tak, presne tak," povedal pán Albemarle sýtym hlasom. Bol to okrúhly, uhladený malý muž s hlavou ako vajce; rozprával a pohyboval sa s istou pompou a komorníckou dôstojnosťou, ktorú zjavne chcel vydávať za vojvodskú.

"To je to, čo som si zaumienil znovu získať," Lypiatt pokračoval: "rozmer, majstrovstvo majstrov," Ako hovoril, cítil ako ním prechádza teplo, zaplavuje mu líca, horúco pulzuje za očami akoby na dúšok vypil nejaké povzbudivé červené víno. Vlastné slová ho povznášali a opito gestikulujúc, bol akoby opitý. Veľkosť majstrov - cítil ju v sebe. Poznal vlastnú silu, poznal, poznal. Mohol urobiť všetko, čo urobili oni. Nič nebolo nad jeho sily. 

Vajcovohlavý Albemarle sedel zoči voči nemu, neomylný komorník, dráždivo pokojný. Aj Albemarle by mal vzplanúť. Udrel do stola ešte raz, vybuchol ešte raz:

"To je moje poslanie," zvolal, "po všetky tieto roky."
Všetky tie roky... Čas odvial vlasy z jeho spánkov, vysoké, príkre čelo vyzeralo vyššie ako skutočne bolo. Mal štyridsať. Búrlivý mladý Lypiatt, čo raz vyhlásil, že po tridsiatke neurobí nikto nič hodnotné, mal teraz štyridsať. Ale v tejto zanietenej chvíli dokázal zabudnúť na roky, dokázal zabudnúť na sklamania, nepredané obrazy, zlé recenzie. "Moje poslanie," opakoval; "a dobrý Bože! cítim, viem, že mu dostojím." 

Za očami mu teplo pulzovala krv.

"Pravdaže," povedal pán Albemarle, kývajúc. "Pravdaže."

"A aký je dnes malý rozsah!" Lypiatt rapsodicky pokračoval. "Aká triviálna koncepcia, aký obmedzený rozsah! Nenájdete žiadneho maliara-sochára-básnika ako Michelangelo; žiadnych vedeckých umelcov ako Leonardo; matematikov-dvoranov ako Bošković; impresáriov-hudobníkov ako Händel; žiadnych všegéniov ako Wren. Som proti tejto úbohej špecializácii. Stojím sám a čelím tomu svojim príkladom." Lypiatt pozdvihol ruku. Ako socha Slobody stojaca kolosálne a osamotene.

"Predsa len," začal Mr. Albemarle.
"Maliar, básnik, hudobník," volal Lypiatt. "To všetko som. Som..."

"...je tu riziko - ako by som to - rozptýlenia energie človeka," pokračoval s rozhodnosťou pán Albemarle. Opatrne pozrel na hodinky. Zdalo sa mu, že tento rozhovor sa zbytočne predlžuje. 

"Je tu veľké riziko jej stagnácie a zakrpatenia," odsekol Lypiatt. "Dovoľte mi uviesť svoju vlastnú skúsenosť." Vehementne ju uviedol.

Vonku v galérii, medzi člnmi, obrázkami Veľkého kanála a zálivu Firth rieky Forth Gumbril nerušene premýšľal. Chudák Lypiatt, uvažoval. Drahý starý Lypiatt, napriek jeho pochabej samoľúbosti. Tak zlý maliar, tak bombastický básnik, tak hlučne dojemný improvizátor na piano! A takto vytrvával rok čo rok a ostošesť robil na tých istých starých veciach - vždy zle! A vždy bez penny, vždy žijúci v najodpornejšej špine! Grandiózny a dojemný Lypiatt!

Dvere sa náhle otvorili a do galérie vybuchol hlasný, nerovnomerný hlas, raz hlboký a drsný, raz prechádzal do prenikavosti.

"...ako Veronese," hovoril hlas; "nesmierna, silná, vírivá kompozícia" (vírivá kompozícia - mladý asistent si to v duchu poznamenal), "ale oveľa závažnejšia, samozrejme, viacznačnejšia, oveľa -"

"Lypiatt!" Gumbil vstal zo stoličky, obrátil sa a vykročil s natiahnutou rukou.

"Ako, veď to je Gumbril. Pane Bože!" a Lypiatt chytil ponúknutú ruku s krajnou srdečnosťou. Vyzeral byť v nadmieru dobrej nálade. "Dojednávame s pánom Albemarleom moju výstavu," vysvetlil. "Poznáte Gumbrila, pán Albemarle?"

"Teší ma," povedal pán Albemarle. "Náš priateľ, pán Lypiatt," dodal rozhodne, "má ozajstnú umeleckú po---"
"Bude to veľkolepé." Lypiatt nečakal, kým pán Albemarle dokončí. Mohutne ťapol Gumbrila po ramene.
"...umeleckú povahu, ako som povedal," pokračoval pán Albemarle. "Je prinedočkavý a prinadšený pre nás neborákov..." vojvodský úsmev blahosklonnosti sprevádzal tento uhladený prejav sebapokory... "čo sa pohybujeme v prozaickom, praktickom, všednom svete."

Lypiatt sa smial hlasným disonančným hlaholom. Nezdalo sa, že mu vadí, že je vinený z umeleckej povahy, zdalo sa, že ho to teší.  

"Oheň a voda," povedal aforisticky, "spolu vyvolávajú paru. Pán Albemarle a ja ideme spoločne ako parný motor. Pš, pš!" Hýbal ramenami ako dvojica striedavých piestov. Smial sa, ale pán Albemarle sa usmieval len chladne a zdvorilo. "Práve som hovoril pánovi Albemarleovi o veľkom Ukrižovaní, na ktorom práve robím. Je veľké a prudké ako Veronese, ale oveľa závažnejšie, viac..."

Malý asistent za nimi vykladal novému návštevníkovi krásy rytín. "Veľmi intenzívna nálada v tejto časti," hovoril. Tieň sa naozaj tiahol s neodbytnou náklonnosťou okolo zadnej časti lode. "A aká nádherná, aká -" naraz zaváhal a pod svetlými naolejovanými vlasmi mu tvár náhle veľmi sčervenela - "aká vírivá kompozícia." Pozrel s úzkosťou na návštevníka. Poznámka zostala bez komentára. Nesmierne sa mu uľavilo.

Spolu opustili galériu. Lypiatt nasadil tempo a pomedzi elegantný a neuponáhľaný dav si vykračoval rýchlo a s grandióznou surovosťou, pričom gestikuloval a nahlas rozprával. V ruke niesol klobúk, jeho viazanka bola jasne oranžová. Ľudia sa za ním obracali a jemu sa to páčilo. Mal naozaj nápadnú tvár - tvár, ktorá by po práve mala patriť geniálnemu človeku. Lypiatt si bol toho vedomý. Rád hovorieval, že geniálny človek nosí na čele znamenie Kaina, podľa ktorého ho ľudia ihneď spoznajú - "a keď ho spoznajú, väčšinou ho ukameňujú," dodal by s tým zvláštnym smiechom, ktorý ho vždy sprevádzal, keď povedal niečo trpké či cynické; smiech, ktorý znamenal, že trpkosť a cynizmus ospravedlniteľné udalosťami, ktoré ich spôsobili, boli v skutočnosti len maskou, pod ňou sa však umelec pokojne a tragicky usmieva. Lypiatt mal vysokú mienku o ideálnom umelcovi. Tento titanský pojem sa mu vryl až pod kožu. On ním bol - možno trochu príliš sebavedomo.

"Tentokrát," opakoval, "im to vyrazí dych. Tentokrát... To bude úžasné. A s krvou bijúcou za jeho očami, s jasajúcim vedomím a istotou rastúcej sily a rastúcej v ňom s každým slovom, ktoré povedal, začal Lypiatt opisovať obrazy, ktoré by boli na jeho výstave; rozprával o predhovore, ktorý písal do katalógu, o básňach, ktoré by boli v ňom vytlačené, aby literárne dopĺňali obrazy. Rozprával, rozprával.

Gumbril počúval nie príliš pozorne. Divil sa, ako môže niekto rozprávať tak nahlas, chváliť sa tak márnivo. Bolo to akoby človek musel kričať, aby sa presvedčil o vlastnej existencii. Chúďa Lypiatt; Gumbril mal dojem, že po všetkých tých rokoch o tom pochybnosti mať musí. Ach, ale tentokrát, tentokrát im nadobro vyrazí dych.

"Tešíš sa teda z toho, čo si teraz urobil," povedal na konci jednej z dlhých Lypiattových tirád.

"Teším?" zvolal Lypiatt; "Myslím, že hej."

Gumbril by mu mohol pripomenúť, že sa tešil takisto aj v minulosti a že "im" to v žiadnom prípade dych nevyrazilo. Radšej nepovedal nič. Lypiatt ďalej rozprával o rozmere a univerzálnosti starých majstrov. On, rozumelo sa mlčky, bol jedným z nich.

Rozišli sa blízko dolného konca Tottenham Court Road, Lypiatt zamieril severne do svojho štúdia mimo Maple Street, Gumbril šiel vykonať jednu zo svojich tajných návštev vo svojich izbách na Great Russell Street. Tie dve malé izby nad obchodom s potravinami si vzal asi pred rokom a sľuboval si od nich dobrý Boh len vie, aké dobrodružstvá. Akosi tu žiadne dobrodružstvá neboli. Predsa len ho však tešilo, že sem môže z času na čas, keď bol v Londýne, prísť a v tichosti pred plynovým krbom si myslieť, že neexistuje doslova nikto na svete, kto by vedel, kde je. Takmer detsky miloval záhady a tajomstvá.

"Nazdar," povedal Gumbril so zdvihnutou rukou na pozdrav. "a na piatočnú večeru zoženiem nejakých ľudí." (Pretože sa dohodli, že sa opäť stretnú.) Otočil sa svojím smerom v tom, že sú to posledné slová; ale zmýlil sa.

"Ah, mimochodom," povedal Lypiatt, ktorý sa tiež otočil k odchodu, ale teraz prikročil rýchlo za kamarátom. "Nemôžeš mi náhodou požičať päť libier? Vieš, len do výstavy. Som trochu v núdzi."

Starý Lypiatt! Ale so štátnymi poukážkami sa rozišiel s nechuťou.   
  

Aldous Huxley: Antic Hay (1923), 3. kapitola

Preklad: Bertranda