S dobrým úmyslom dokázať, že dokonca ani vo vojne nie je vraždenie ľudskou prirodzenosťou, zverejnil autor knihy o psychológii Ako sa rozhodujeme? informácie z prostredia americkej armády. V troch číslach je s veľkou presnosťou zachytená militarizácia USA po skončení Druhej svetovej vojny.

- Na bojovom poli sú vojaci vyslovene vyzývaní, aby zabíjali nepriateľov. Vražda je povýšená na hrdinstvo. A napriek tomu aj v takejto extrémnej situácii majú vojaci problém prekonať svoje vrodené inštinkty. Napríklad počas Druhej svetovej vojny americký brigádny generál S.L.A. Marshall zorganizoval prieskum medzi tisíckou vojakov tesne po tom, ako sa vrátili z boja. Bol šokovaný zistením, že len asi 20 % z nich skutočne strieľalo na nepriateľa, hoci ich napadol. "Strach, že zabijú - ktorý je silnejší ako strach, že budú sami zabití - je najčastejším dôvodom ich zlyhania v boji," napísal Marshall. Keď boli vojaci konfrontovaní s možnosťou uškodiť inej ľudskej bytosti - keď mali urobiť osobné a morálne rozhodnutie - boli doslova paralyzovaní svojimi pocitmi. "V kritickom okamžiku boja," napísal Marshall, "takýto vojak podľahne výčitkám svedomia".

Keď boli tieto poznatky v roku 1947 publikované, americká armáda si uvedomila, že predstavujú závažný problém. Okamžite začala pripravovať tréningové programy, aby došlo k zvýšeniu "palebnej sily". Noví regrúti začali do omrzenia nacvičovať zabíjanie, strieľanie na anatomicky verné ciele, ktoré po zásahu padali na chrbát. Ako to vyjadril podplukovník Dave Grossman: "Cieľom je naučiť ich strieľať reflexívne a okamžite. Vojaci sa učia potlačiť akékoľvek pocity v priebehu zabíjania, až sa z neho stane automatická reakcia." Armáda tiež začala klásť dôraz na taktické prvky, v ktorých straty na životoch zostávali skrytejšie, ako je bombardovanie z veľkej výšky a použitie ďalekonosného delostrelectva. Keď bomby padajú z výšky desiatich kilometrov, ich zhodenie je ako odbočenie električky - letci necítia bezprostrednú zodpovednosť za mŕtvych.

Tieto nové taktické prvky mali dramatický dopad. Nekoľko rokov po tom, ako Marshall publikoval svoju štúdiu, stal sa veliteľom kórejskej armády a zistil že už 55 % pešiakov sa zúčastnilo paľby. Vo Vietname to už bolo takmer 90 %. Armáde sa podarilo premeniť najosobnejšie morálne rozhodnutie v neosobný reflex. Boli premenení, ako napísal Grossman, na "stroje na zabíjanie."

Afganistan. Čakanie na korisť.

Podľa vývoja v uplynulých 60 rokoch možno predpokladať, že "palebná sila" je plných 100 %.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Toto sú skutočné "antifašistické" USA. Nebudem tu hodnotiť militarizmus nacistického Nemecka, pretože nech to už bolo akokoľvek, jedno je fakt: nemecký militarizmus už nejestvuje.

Zato americký militarizmus je čulý a má sa k životu. Vlastne k smrti.