Ja sa cítim bez pointy už dosť dlhú dobu. Prežívam mentálne prázdniny. Niekedy to vítam. Veď prečo nie? Rozum si oddýchne, primknem sa viac k rodine spoločným pozeraním nasladkastých seriálov, moji zábavuchtiví kamaráti ma môžu od kníh vytiahnuť von na diskotéku, dokonca si sama kúpim nejaký bulvárny časopis, nech viem, čo sa vo svete deje. Mám potrebu chodiť do lesa na výlety a spoznávať ešte nevychodené chodníčky. To všetko robím, keď vlastne nič nerobím.
Nahnevá ma však, keď čas bez pointy, prázdne "loudanie" bez zmyslu zo dňa na deň príde v tom najnevhodnejšom okamihu. Keď mám na stole x rozrobených vecí, keď mi horia termíny za pätami, keď si všetci zmysleli, že teraz musím byť k dispozicií svojim rozumom a vymyslieť stromochvost.
Nahnevá ma aj keď moje mentálne prázdniny trvajú už viac ako dva mesiace a všetko nasvedčuje tomu, že rozum je oddýchnutý, nervové zakončenia vypočinuté, logické myslenie vyspinkané, analytické a emocionálne telesá v mojom vnútri zenergetizované.
A nič. Jednoducho pointa chýba. Nič sa nedeje. Aj keď sú podmienky ideálne.
Tak taká teraz som. A tak sa teraz cítim. Pasívna, unášaná životom bez väčšieho pričinenia z mojej strany. A tento blogový úlet mi má v tom zabrániť.
Komentáre
pekne
Kto sa teda nechce nudit ostava mu iba...
tolko pesimizmu
tak je to teda