Keď sa 6. augusta 2010 o štvrť na deväť miestneho času rozozvučal v Hirošime zvon, aby pripomenul, že od výbuchu atómovej bomby nad mestom uplynul ďalší rok, stál medzi účastníkmi spomienkovej slávnosti divný pán. Generálny tajomník OSN Pan Ki-Mun. Po prvý raz od vzniku OSN dostal najvyšší predstaviteľ svetového spoločenstva od Američanov povolenie pokloniť sa obetiam amerického atómového holokaustu - najväčšieho zverstva spáchaného počas Druhej svetovej vojny. Spolu s ním mal na pietnom akte premiéru americký veľvyslanec. Úlohou týchto dvoch kreatúr bolo zahrať v Japonsku pred domácim publikom, ktoré je z USA (a ich orgánu reprezentovaného generálnym tajomníkom OSN) čoraz znechutenejšie, divadielko dlhých smutných ksichtov. Kým americký veľvyslanec vypľul presne podľa očakávania zopár bezcenných viet, na Pan Ki-Muna doľahla mystika hirošimského mierového memoriálu. V útrobách tupého byrokratického mozgu sa náhle vynorili zabudnuté obrazy z čias, keď bol tento neštastník dieťaťom.

"Keď dopadla atómová bomba na Hirošimu, mal som rok," povedal Pan Ki-Mun. "Až neskôr som začal chápať plný dosah toho, čo sa tu stalo. Ako chlapec som zažil kórejskú vojnu. Jednou z mojich najranejších spomienok je bahnistá horská cesta a za nami moja rodná dedina v plameňoch." Tento slabošský pán s tvárou pokrivenou ťažkými etickými dilemami, ktoré vždy vyriešil zle, mal náhle na chvíľu ľudský pohľad. Spojil Hirošimu so svojimi osobnými spomienkami na kórejskú vojnu, spojil dve tragédie, ktoré majú rovnakého menovateľa. USA.

Necelý rok predtým, ako sa v kórejskej dedine Eumseong narodil malý Pan Ki-Mun, konala sa v egyptskej Káhire dôležitá konferencia. Roosevelt, Churchill a Čankajšek tam rozhodovali o budúcnosti Kórei a prisľúbili jej obnovenie suverenity. Na konferencii v Teheráne s tým súhlasil aj Stalin. Keď sa Pan Ki-Mun učil prvé kroky, Američania sa rozhodli, že Stalinovi ponúknu polovicu Kórei. Demarkačnou čiarou sa stala 38. rovnobežka.

Mesiac po zhodení atómovej bomby na Japonsko sa v Kórei vylodilo 72 tisíc amerických okupačných vojakov. Vládcom Kórei sa stal generál John Hodge, povestný chrapúnskymi rasistickými vyjadreniami o Aziatoch, na severe Stalin dosadil za prezidenta Kim Ir-sena. Kim Ku, ktorý presadzoval mierové spojenie rozorvanej Kórei, bol v roku 1948 - krátko po vzniku Kórejskej republiky - zavraždený. (V roku 1992 sa jeho vrah priznal, že jednal na priamy príkaz prvého prezidenta Kórejskej republiky Li Syn-mana, kolaboranta s USA).

V roku 1943, len niekoľko týždňov po konferencii Churchilla, Roosevelta a Čankajška v Káhire sa konalo v Tokiu iné stretnutie - konferencia Sféry spoločnej prosperity Veľkej východnej Ázie. Boli tam predstavitelia Číny (označovaní na Západe ako predstavitelia "kolaborantskej" vlády, pretože kolaborovali s Japonskom - súčasťou svojho regiónu, a nie s kolonizátorským Západom), Filipín, Barmy a Bengálska a sľubovali si tam, že ukončia západnú okupáciu regiónu. "Projekt Veľkej východnej Ázie sa zakladá na spravodlivosti a stavia sa proti agresívnemu elitárskemu egoizmu Británie a USA," znel text deklarácie. 

Táto konferencia sa konala v čase vážnych japonských vojenských neúspechov, ktoré pokračovali až do kapitulácie. Už v októbri 1943 viedla japonská elita diskusie o nutnosti mieru a stretla sa s Čankajškom. Ten sa však po káhirskej konferencii, nabudený Rooseveltom a Churchillom, odmietol vzdať spojenectva so Západom. V januári 1944 už Japonsko definitívne vedelo, že vojnu prehralo. Jeden z mierových pokusov Japonska sa udial vo Švajčiarsku a kontakt s Američanmi mal sprostredkovať švédsky bankár Per Jacobsson. Američania, vedomí si svojej absolútnej technickej prevahy, však sledovali jediný cieľ - Japonsko musí padnúť na kolená a odmietli dať Japonsku záruky o cisárskej rodine a ústave.

Júl 1945, atómová strelnica Alamogordo. "Páni, je našou zodpovednosťou odporučiť akciu, ktorá môže zmeniť vývoj civilizácie. Očakávam, že v našich rukách bude čoskoro zbraň bezprecedentnej ničivej sily. Môžeme predpokladať, že táto zbraň vloží do našich rúk zdrvujúcu silu." (Minister vojny USA Henry Stimson).

Nasledoval výber japonských cieľov. Keď Oppenheimer hrdo oznámil, že atómová puma môže zabiť naraz aj 20 tisíc ľudí, Stimson znervóznel a nariadil škrtnúť zo zoznamu starobylé Kjóto. Do výberu japonských cieľov na odskúšanie nových zbraní zasiahol fyzik Compton, ktorý navrhoval nevojenskú demonštráciu ničivej zbrane na neobývanom ostrove. Oppenheimer voči tomuto návrhu okamžite protestoval a žiadal použiť atómové zbrane na mestá. Nakoniec bolo v júli 1945 rozhodnuté použiť atómovú pumu bez varovania a čo najrýchlejšie (a dovtedy neumožniť Japonsku kapitulovať). Bola to posledná rana návrhom Josepha Grewa, diplomata a bývalého veľvyslanca v Tokiu a výborného znalca japonskej mentality, ktorý žiadal Trumana, aby vydal prehlásenie, že bezpodmienečná kapitulácia nebude znamenať koniec cisárstva. Aj Stimson požadoval, aby bola Japonsku daná "realistická možnosť kapitulovať". Najvyšší vojenskí činitelia však označili tento návrh za "nevhodný".

Vráťme sa ešte do júna 1945. Námestník ministra vojny Stimsona John McCloy pracoval s dvoma odborníkmi americkej administratívy na Ďaleký východ na texte výzvy, ktorú mali spoločne vydať USA, Veľká Británia a Čína a ktorá znamenala ustúpenie od požiadaviek bezpodmienečnej kapitulácie. Bol v nej aj prísľub odchodu okupačných síl hneď, ako dôjde k vytvoreniu novej japonskej vlády. Dňa 2. júla 1945 Truman s týmto textom súhlasil. Lenže nový štátny tajomník James F. Byrnes pod vplyvom Bernarda Barucha (ten mal v roku 1946 prostredníctvom Komisie OSN pre atómovú energiu zabezpečiť Spojeným štátom to, čo im sionisti sľúbili: že nikto iný okrem nich atómové zbrane mať nesmie, čo zabezpečí Amerike svetovládne postavenie) poukázal na nepriaznivú náladu vo verejnej mienke. Z prieskumu Gallupovho inštitútu v júni 1945 totiž vyplynulo, že 33 % Američanov si praje popravu japonského cisára. Truman nakoniec urobil rozhodnutie. Atómové bomby budú na japonské mestá použité. V jeho denníkoch sa našla poznámka: "Hoci sú Japonci divokí, krutí, nemilosrdní a fanatickí, my, ako predáci sveta usilujúci sa o obecné blaho nemôžeme zhodiť takú hrozivú pumu na staré, ani nové hlavné mesto Japonska..."

Dňa 17. júla 1945 prišiel do Trumanovej rezidencie Stalin a informoval ho, že Červená armáda bude pripravená na zásah proti Japonsku začiatkom augusta. V tento deň dostal Truman od Oppenheimera správu z Alamogordo, kde došlo k pokusnému jadrovému výbuchu. "Doktor sa už vrátil a je nanajvýš nadšený. Verí, že Little Boy je práve tak zdatný ako jeho väčší brat. Svetlo v jeho očiach je vidno odtiaľto až k Higholdu, jeho krik je počuť až na moju farmu."

Voči atómovým zbraniam vyslovil vážne výhrady admirál Leahy. Konštatoval, že vedci z projektu Manhattan si chcú zvrhnutím púm ospravedlniť vysoké náklady na projekt. Aj Eisenhower bol skeptický. V súkromnom rozhovore povedal Stimsonovi, že Japonsko je porazené a USA by sa mali vyhnúť použitiu atómovej zbrane, ktorej nasadenie nie je ospravedlniteľné ako prostriedok na záchranu životov Američanov.

Dňa 24. júla 1945 dostal Truman od Oppenheimera správu, že nová zbraň bude pripravená najneskôr 10. augusta 1945.

Dňa 6. augusta o 8 hodine 15 minútach a 17 sekundách zhodil bombardér Enola Gay na Hirošimu atómovú pumu. Zakrátko šokovaná posádka sledovala apokalyptickú scénu. Jacob Beser vzrušene chodil od jedného člena posádky k druhému a nahrával na magnetofónový pás ich dojmy.

Po zvrhnutí atómovej bomby na Hirošimu nedostali Japonci šancu na kapituláciu. Pripravovalo sa zhodenie druhej pumy. Príkaz: tak ako v prípade Hirošimy, mieriť na centrum mesta.

Stopy tohto zverstva vedú späť do roku 1939, keď dvaja chazarskí psychopati Szillárd a Einstein smolili list pre Roosevelta. Táto sionistická čvarga, nadšená pre projekt Veľký Izrael, našepkávala americkej administratíve do uška, že zabezpečí Spojeným štátom americkým prostredníctvom príšernej ničivej zbrane svetovládu, ak im Američania darujú Palestínu. Mefistofelovsky ich táto sionistická zberba lákala, že im dá absolútnu moc. Zviedla Ameriku na cestu skazy.

Dvaja pôvodom a kultúrou východoeurópski zmrdi boli len časťou chazarského nájazdu na USA. Táto teľaco naivná krajina nemala žiadne protilátky voči vychcanému parazitovi - a tak aj dopadla.

Keď sa budú skladať účty za atómové bombardovanie japonských miest, majme na pamäti mená Oppenheimer, Breit, Serber, Bethe, Teller, Bloch. Čo majú spoločné? No okrem toho aj projekt Manhattan - a tlak na adminsitratívu USA, aby pumy použila.

Fotografie: AP

Pri príležitosti 65. výročia zvrhnutia atómových púm na Hirošimu a Nagasaki síce americký veľvyslanec sedel ako mech na pietnom akte, ale jeho rodáci sa nasrato pýtali, čo tam robí. Tu je ukážka typického amerického nacizmu. Dátum publikovania toho slintu: 7. august 2010.

Aj v smetiarni boli články na túto tému. V diskusii, do ktorej som nakukla, nejaký nadšenec amerického nacizmu škrečal mantru, že Američania museli použiť obidve atómové bomby, aby sa Japonci vzdali. Odhliadnuc od toho, že medzi jednou a druhou pumou bol iba 3-dňový rozdiel, čiže Japonci ani po Hirošime šancu na kapituláciu nedostali, logicky uvažujúci človek sa spýta: prečo teda kapitulovali po druhom atómovom údere, keď podľa oficiálnych historikov kapitulovať nechceli? Odpoveď je jednoduchá. Pretože Američania už odskúšali na Japoncoch obidva typy atómových zbraní.

Je jeden príbeh spojený s Hirošimou. O dieťati, ktoré ako dvojročné prežilo atómový výbuch, ale zomrelo na chorobu z ožiarenia. O tom, ako skladalo origami - vtáky žeriavy, pretože keď ich zloží tisíc, splní sa jej prianie. Neviem, čo si to dieťa prialo - možno len zložiť všetkých tisíc. Podarilo sa jej vyše šesťsto. Zvyšok zložili jej kamaráti a tisícku žeriavov pochovali spolu s ňou. Neviem, čo si tie deti priali, pretože ich kamarátka už bola mŕtva. Ale iste nie smrť Einsteina, Szillárda, Oppenheimera, Tellera, Trumana, Churchilla, Stalina - sviní, ktoré pre ich kamarátku pripravili príšerné peklo a nakoniec ju zabili.

(Literatúra: Ján Janoš, Japonsko a Korea, Aleš Skřivan, Pád Nipponu)