Sedím v izbe a predo mnou visia hodiny, ktoré sa mi snažia naznačiť, že písať list je obrovské šialenstvo. Občas však človeka napadne niečo, čo do rána nepočká. Pol jednej ráno, ďalšia nedeľa a ďalšia bezsenná noc. Toto všetko píšem iba pre teba.

Píšem to osobe, ktorú poznám rok a zároveň ju nepoznám ani deň. S tou s ktorou som strávil veľa času no v skutočnosti ani sekundu. O nej viem všetko a nič. Mám ju rád a pritom ju nenávidím. Je bez tváre, mimiky, hlasu a tela. Vnímam ju prostredníctvom jej názorov, prianí, sťažností a potrieb. Počúvaj pozorne a určite zistíš, že to je iba o tebe. Ak som si niekedy myslel, že existuje dosť veľká kniha nato, aby som Ťa opísal, mýlil som sa. Kronika ľudstva je iba zlomok toho, čo v tebe vidím ja. A to čo vidím, je iba zlomok tvojej existencie.

Svet je ako veľký mechanizmus. My sme jeho súčiastky. Každý mechanizmus je zložený iba z potrebných súčiastok. Žiadna nie je navyše. A presne tak je to aj snami. Sme ozubené kolečká, ktoré do seba zapadajú a každý tu máme svoje miesto, poslanie. Vedz, že si dobrý človek aj keď sa občas sama seba pýtaš či to tak naozaj je. Vždy, keď si budeš tieto vyznania čítať, uvidíš mňa, ako držím pero a vyzývam ťa, aby si o sebe nepochybovala. Nepotrebujeme byť svätí nato, aby sme sa označovali za dobrých ľudí. Teda aspoň ja nie.

Mám rád tvoje slová. To ako elegantne ich ukladáš vedľa seba a vždy dávajú tak dokonalý zmysel. Mám rád keď na mňa myslíš a potrebuješ ma. Mám rád tvoje chyby ktoré tak rád prehliadam. Mám rád keď sa hneváš a si odmeraná. Tvoja náladovosť je ako striedanie ročných období. V lete príjemné a teplé slová no a v zime studené a bodavé výčitky. Mám rád tvoje krivky, no rozpisovať sa o nich je poburujúce. Zaslúžia si viac ako 5 riadkov v tomto liste. Úsmev je ďalšia ťažká zbraň, ktorú ti vždy dovolím použiť aj proti mne. Miluješ svoju rodinu. Sú pre teba všetko. Je to také očividné, že mi to vždy povieš aj bez slov. Mám rád keď ma testuješ či viem na teba žiarliť. Vždy, keď sa okolo teba motá niekto cudzí viem, že mňa nenahradí nikto. Mám rád keď na mňa žiarliš a bola by si najradšej keby som chcel iba teba. Mám rád ako ma zvádzaš a šteklíš sladkými rečami. Si bláznivá, hanblivá a celkom obyčajná. Kto vlastne si ?

Ty si tá príčina prečo sa všetko toto hrnie na papier. Si podnet a dnes aj moja múza. Máš ma rada no puto ktoré je medzi nami neexistuje. Sme ako susedia, ktorí žijú na opačných stranách planéty. Kedy sa prestanú vynárať ďalšie a ďalšie slová v mojej hlave ? Je to také patetické a pritom pravdivé. Rozmýšľam či si takéto niečo vôbec zaslúžiš. Bude lepšie to roztrhať. Roztrhať ten rok, alebo ho spáliť. Zabudnúť na veci, ktoré nemajú budúcnosť. Všetko, čo sme budovali je postavené z kvalitného materiálu no základy sme postaviť zabudli. Ty vieš o čom píšem. Dúfal som, že na teba zabudnem, že zmizneš tak, ako si sa objavila, no vedel som, že dúfam zbytočne. Nedokážem zabudnúť. Chcem ťa zmazať, vyškrtnúť, odstrániť, odstrihnúť, odrezať. Vystrihnúť zo mňa, ak Ťa nemám mať vedľa seba a navždy. Je pol druhej v noci a mám chuť ničiť, lámať a ubližovať. Človek zďaleka nemusí byť opitý nato, aby napísal a povedal čo si myslí. Stačí prestať na chvíľu uvažovať a jednoducho písať. Čo mi vlastne je ? Ty vieš, čo mi je ! Vieš to exaktne a do detailu. Je to choroba, jedna z tých, ktoré si privodíš sám, keď si nedávaš pozor. Biele bunky ma sklamali, celá moja imunita ma nechala v štichu. Ty si ma sklamala ! Už asi tušíš, že tak ako príjemne tento list začínal, tak nepríjemne skončí. Je to moje vyznanie a zároveň moje posledné slová k tebe. Konečne sa zbavím tej reťaze, ktorú si mi pripútala k nohe. Zaspím a ráno už nebudeš. Všetko sa mi iba snívalo. Bola to príjemná nočná mora a skončila tak rýchlo ako začala. Z ničoho nič a bez ohlásenia sa vytratila. Ty si zmizla.

Moje oddané hodiny mi oznamujú dve hodiny ráno a už nie je na koho myslieť. Mám čistú myseľ a posledné slová na ceruzke. Zdá sa mi akoby som vo sne povedal láske: „Nie, ďakujem, ale neprosím !“. Zaspal som.