A pošlo, len tak prešla okolo mňa, mrkla, usmiala sa, tatuo záludnuo to bolo, alebo nie? Snáď si to len navrávam. Študenti sa zbiehajú. Možno nás je viac, ktohovie. Ja nie. Nevidím do vedľajšej časti vagóna našej zbožňovanej oravky,  vláčiku ženúceho sa Oravou závratnymi rýchlosťami, ale šak relax, aký problém? :D Aspoň vidíme okolie.

From zero to hero... zaujímavy song, povzbudzujúci. Aspoň to. Potrebujem to. Hm. Ani sa nezastavila a čo som si myslela, že sa pristaví na pár krátkych chvíľl? Haha isto :D:D LOL juch...

Posledné kôpky snehu. Takto v decembri. Snáď to nie je pravda, snáď ešte nastane zima ako bývala – mininmálne 2m snehu a fuuuuuuuuuuuura srandy s ním. Stavanie snehových príšeriek, vojny na život a smrť, alternatívne spúšťanie sa dole kopcom na všetkom možnom i nemožnom. Prekonávanie sa :D

Krásna nebíčková obloha, slnečné lúče odrážajúce sa od vodnej hladiny, chalúpky učupené na druhom kraji brehu, polorozpadnutá zástavka... Noví ľudia. Miesta je ešte stále dosť, každý ma kde zložit svoje starosti i radosti života. Oravský zámoček na prevysokom brale. Aká to mohutná stavba. Chcela by som vidieť klasický ruch toho zámku vo vekoch jeho rozkvetu, ľudí, ktorých príbehy ukrývaju hrubé múry. Skúsiť si niečo také. Aspoň na chvíľu. Nesplniteľný sen.

Sme čoraz bližšie cieľa, vláčik sa plní osôbkami rôznych dejových línii. Taká vzorka všetkého.

Rada cestujem vlakom. A nie je to len pre výhodu prináležiacu mi vďaka maminkinej práci. Je to taký relax, človek môže spoznať kopu nových ľudí, nové skúsenosti, nikdy to nie je rovnaké. Každá cesta je nová, iná. Dokáže prekvapiť v maličkostiach. Niekedy potešiť, inokedy možno aj kúsok zarmútiť. Keď chce, býva aj zázračná. 

Prajem šťastnú cestu, ja už vystupujem ;)

Vaša Niniel