Stojím na kopci a predo mňou sa vinie údolie. Zahalené oparom, hmlistým, však sčasti priesvitným, trbliece sa a deformuje známe tvary. Stužka cesty pretína ho takmer uprostred. Zakloním hlavu a dostávam závrat. Nohy sa sťažka odlepia od prašnej cesty a prížažlivosť víťazí. Oblak prachu ma obklopí a s prostým výrazom sa zdvíhma zo zeme. Koža páli, najviac tam, kde slnko nikdy nesvieti. perverzný nápad kúpelne s vaňou plnou teplej vody zaženiem skôr, než si vytvorím závislosť. Pomaly sa spúšťam do údolia. Cesta ubieha pomaly. Bundu neurčitej farby ťahám za sebou, na to, aby som ju zdvihol a prejavil jej úctu, nemám silu a ani náladu. Ďalšia príjemnosť sú dlhé vlasy, Nielen, že sa lepia, snažia sa Vám vypichnúť oči tým najhlúpejším spôsobom...

Míňam akýsi míľnik. Číslo na ňom vraví...čo už mi môže v tejto divočine povedať číslo vyblednutej, kedysi čiernej farby, natreté akýmsi robotníkom, ktorého po šichte doma čakala večera a studené pivo... Aspoň, že nemusím sedieť na krajnici. Otočím hlavu a v smere cesty zaregistrujem akúsi stavbu. Pri pohľade zhora som ju nevidel, zakrýval ju všeobímajúci rozhorúčený vzduch. Zaostrím...a vytuším chládok. Možno. Vstanem, znova a posilnený o nádej ukracujem vzdialenosť medzi mňou a tým, čo som zazrel.

Keď som na dostrel, rozmazané tvary pevnejú a vravia, že je to ubytovňa tých, čo šťastie mali a prebývali tu len krátko. tých čo utreli na sklonku dňa čelo a zamávali tejto časti sveta naveky. Zanechali tu však po sebe tieň. Vchádzam pod rozsušenú verandu a teplota klesá o dvadsať stupňov. Vchod je voľný, dvere vzal čas...

Až sa nadýchnem, skúsim pokračovať...