Aby sme nezabudli!!! „Oka takze, oficialne vas pozyvam do apartmánu slaska na taku malu oneskorenu narodeninovu oslavu. Povinna vybava jedlo pitie spacak opalovaci krem filmy a navrhy na koktail. K dispozicii je setko okrem chladnicky a telky a posteli. Termin bude dohodou najskor po maturach, program je volitelny :-P tesim sa holky;-)“ Trillian.

Tato sms znela neuveriteľne v stresovom období ukončievania strednej školy a v podstate to bola pekná predstava blížiaceho sa super leta. A tak 26. mája 2009 skoro ráno (presne o 4:45) som vstala aby som už o ôsmej mala za sebou druhú dvojhodinovku trenažéra na autoškole, návštevu môjho najobľúbenejšieho lekára, zubného ortodonta, a stála medzi dvoma lavičkami pred vchodovými dvermi žiarského paneláka, ozdobenými hlavou Detvanca. (Napriek konkrétnemu opisu týchto dvier, vždy mám problém nájsť ich). Po niekoľkých sekundách čakania mi dvere otvorila Trillian s úsmevom na tvárí, o necelú štvrťhodinku sa objavila aj Undomileka a spoločne sme sa vydali na nákup. Keď bol košík plný keksov, nektariniek a všetkého možného vrátili sme sa do domu s dvoma lavičkami, zbalili sa a nasadli na autobus. Keďže sme mali všetky tri ruky plné tašiek doteraz nechápem jak to tie dve odniesli samé do cieľa cesty. Ja som sa pekne vrátila domov, zbalila, naobedovala, umyla a spokojne sa vydala na chatu. (Totiž ja som si cely čas myslela že ideme do nejakej drevenej chatrče, bez okien, v ktorej nič nie je a nič nefunguje). Veľké prekvapenie pre mňa nastalo, keď sme došli, jasne z vonku obyčajný dom, trošku prerobený, avšak keď som vošla dnu - namiesto špiny a smradu drevená podlaha, krb, nanovo nafarbené steny, krásna kuchyňa a skvelá kúpeľňa, cez obrovské francúzske okná sme sa ľahúčko dostali do záhrady. Vlastne vôbec nechápem prečo nás tam pustili!!!

Prvý deň varila obed Trillian, ukuchtila nám cestoviny so syrovo-cesnakovo-smotanovou omáčkou a na to, že to práve vtedy vymyslela a nahádzala tam všetko čo našla, boli celkom jedlé... (takže nevidím žiadny dôvod prečo by si sa nemohla prihlásiť na nejaký kurz varenia) . Neskôr prišiel aj super koláčik, domáce tyramisu, ktorý zmizol za necelú hodinku úplne celý...no jasné a došla s ním aj Florianka. Zvyšok večera sme boli vonku, popíjali vodku s džúsom (čo by sa mimochodom, mohlo stať oficiálnym nápojom divožienok), spievali a tancovali. Myslím že sme si zopakovali aj celý decembrový koncert ale tentoraz v tej správnej štvorke. V noci sme pozerali filmy a okolo druhej ráno sme si pekne políhali na zem vedľa krbu a spali (naozaj sa veľmi ospravedlňujem za môj plný nos a za problémy s tým spojené).

V stredu ráno si spachtošky pospali do jedenástej a tie zvyšné dve ešte dlhšie... nakúpili sme raňajky (jogurty servírované hádzaním priamo do postele). Potom sme pozreli pár epizód Gilmoriek. Obed tentoraz pripravovala Florianka – ó, zas cestoviny a omáčka - ale mne je to jedno veď ja cestoviny zbožňujem - tento krát však bola omáčka zo sáčku, takže sa nič pokaziť nedalo (týmto nechcem naznačiť, že by deň predtým niekto niečo pokazil.) Ja a Florianka sme museli ísť študovať, našťastie len do autoškoly, z ktorej sme sa vrátili až okolo siedmej večer. V dome nás už čakal voňavý jahodovo čokoládový puding s piškótami, lentilkami a čo ja viem s čím všetkým ešte. Vtedy nás navštívil teraz už len kamarát Paťo (keďže spolužiak už nie je a exspolužiak znie hrozne) a vytiahol nás do sveta...no vlastne do dediny...vlastne do dedinskej krčmy. Tam nás už čakala naša prvá a jediná návšteva... po pár červených vínových strikoch, sa nás Paťko pekne zbavil, lebo chcel v pohodlí domova dopozerať futbal . A tak sme došli späť do super chaty. V podstate bolo už dosť neskoro a tak ani neviem presne kedy a ako sme sa celé zabalené v dekách dostali do záhrady, kde nás dve z troch pôvodných divožienok prijali medzi seba. S Floriankou sme boli také šťastné a spokojné, že sme nemohli zaspať až do šiestej ráno...za ten čas sme sa prechádzali po cudzej dedine, vysedávali na zastávke, pozorovali východ slnka, uvarili a zjedli ďalšie cestoviny..no a potom sme už zaspali aj my.

Druhé ráno bolo naozaj ťažké, keď som vstala bolo už asi poludnie alebo tak nejak. Snažili sme sa pozerať a popritom upratovať...ale vlastne ani to neviem isto. O 14.00 som už sedela v buse domov. Ale bola to super trojdňová zábava.

Ospravedlňujem sa ak som používala nezrozumiteľné delenie viet, zlé slovné spojenia, vetné konštrukcie a nespisovné slová , ale keďže to je môj prvý príspevok na náš blog (áno konečne môžem povedať náš, pretože už neexistuje žiadne „divožienky a hentá“) mohli by ste mi to prepáčiť.

                                     ...spomienky sú krásne, spomienky sú úžasné, keby tie rána, ktoré prídu neboli tak zákerné ...