Je jeseň a tá pleseň na srdci
smrdí viac a viac
skrz vône parfúmov netušiac,
že z lásky už sú len masky
s dierami pre oči,
a svet sa rýchlo točí.

Všade sú tie masky
smejúc sa z pravej lásky
mnohý preto berú prášky
a odkladajú prázdne fľašky.

Ľudstvo je zas na vrchole
cesta vedie už len dole.
Končí sa náš zlatý vek,
nastupuje stredovek.

Bo každá cesta, len do mesta
prehnilého vedie, veď vie to
nos i naše pľúca, že svet sa rúca
a kov sa skrúca, padajú mocné klady,
zabúdame na základy.

Každý sa len sápe hore
netuší, na kom on stojí
možno uzrie nové zore
spodných to však veľmi bolí.

Čo má z toho ten tam dole?
veď aj on je iba človek
unavený, bez výhľadu
drží základ, nosnú kladu.

Zabúdame na základy
a spodní odhadzujú klady,
my hľadáme tvorcov zrady,
veď sme ešte príliš mladí.

Našli sme ho, to bol on!
čo staval nový Babylon.
Kvôli nemu to všetko zletí.
On a všetci jeho pleti!

Vôkol ruín, trosiek
a prehnilých dosiek
viní človek človeka
kým chorý prosia o liek
a aká to radosť veliká,
keď krv cudzích steká do riek.

Budujme my lepší svet,
aby prišiel nový vek
bez základov to však nejde
Vivat, nový stredovek!