Vcera si prisiel z prace. Akoby sme sa nevideli prinajmensom tyzdne, skocila som Ti do narucia. Bolo to krasne, akoby sa opat tie nadherne zamilovane motyle nastahovali do mojho zaludka. Plieskali zbesnenymi kridlami, ohanali sa tykadlami a vyvolavali mierne bluznive momenty.

Chichunali sme sa ako male deti. Paci sa mi, ako sa smejes, ked Ta steklim. Vies, tam kde sa koncia rebra, kusok na boku. Mas  taku jemnu pokozku. Vzdy Ti tam prebehnem prstami a Ty sa rozosmejes ako ked sa rozsypu skelenene koralky dolu schodmi. Kazdy jeden ton je iny- kazdym sa smejes od srdca.

Neskor len udychane lezime vedla seba, lapame dych, branica sa nam trasie od utajovaneho smiechu. Nevydrzim to a rozosmejem sa znova. A znova. Zase a opakovane sa triklovanym smiechom rozozvucia steny. Ty sa usmejes, "Mysicka, rad ta pocuvam ako sa smejes. Este aj ked spievas... a varis... a vobec, je mi s tebou..."

Rano som mu nedopatrenim osolila ovsenne vlocky. Nevsimla som si nasu znacku na cukornicke- tvarovo totoznej so solnickou. Ochutnal lyzicku, zatvaril sa, ako sa normalny clovek zatvari a opatovne sme sa rozosmiali. Uz to budem vediet- nalepil si na cukornicku samolepku s motylikom.

Spievam podla vlastnej toniny...