O mne to už našťastie neplatí. :) Lietať síce neviem, chodiť len sporadicky, ale inak je to snáď ok. Umyla som okná. Upratala byt. Aj svoju dušu, občas takú ubolenú...

Ocenila som svoje ekologické výstrelky.. Síce mi to trvalo dlhšie ako obyčajne, ale...Umývala som štvté okno, keď som na ulici zbadala pani. Tlačila pred sebou vozík. A v ňom, neviem, či to bol muž alebo žena, ale zrazu som pochopila, že ja už som niekde inde. Našťastie.

Život je všelijaký. Nikdy nevieme, čo nás čaká za najbližšou zákrutou. Ani vo sne by ma nenapadlo, čo čaká mňa. Na druhej strane, som rada, že som si to odniesla ja a nie moje deti, či manžel. Ja sa z toho dostanem, nie každý si to môže povedať.

Mnoho ľudí si želá mať peniaze. Veľa peňazí.
A zdravie... Sedí tam kdesi v kútiku.

Peniaze sú dôležité, no ešte stále mám pred očami jedného chlapa z Kováčovej. Mal zdanlivo všetko. Ešte aj ŠPZetku ZA-VODOU. Bol na vozíku. Jediné, čo si mohol kúpiť, bol nový a lepší vozík. Obdivovala som ho, vedel stvárať kúsky, o akých sa mne iba snívalo. A on obdivoval mňa. Mala som niečo, čo sa nedá kúpiť ani za všetky peniaze tohto sveta – mala som nohy, ktoré ma unesú....

Je na každom z Vás, čo by si vybral, u mňa už voľba padla.

Mám skvelých kamarátov. Na vozíku. Majú však niečo navyše – obrovské srdce. Niektorí na vozíku onedlho strávia viac než polovicu života. A ja už vtedy budem opäť behať. Hoci nie lietať. :)

Anjeli nepotrebujú nohy na to, aby vedeli lietať.
Tento nápis okrem iného zdobil Kováčovú. A akosi ostal vrytý do mojej mysle. A nielen tam....

Chcela by som sa poďakovať všetkým, vďaka ktorým som dnes tam, kde som. Možno zdanlivo malicherné, no my vieme, koľko ma delilo od absolútnej tmy. :) A že po siedmich mesiacoch sa môžeme tešiť, že znova umývam okná. :)
A onedlho si povieme, že som definitívne za vodou. :)