Človek si myslí že vie všetko, je to vekom, ale aj skúsenosťami. Rovnako som si to myslela aj ja, ale zistila som že nepoznám sama seba, a tak som sa rozhodla spoznať sama seba. Je to cesta do konca života, lebo niekedy zabúdame práve na seba, a iných uprednostňujeme, nedávame si šancu, a neplníme si sny. Najprv je to rodina, pre ktorú robíme všetko, potom sú to deti a nakoniec aj rodičia, a kde sme my? Niekde na konci tohto hodnotového rebríčka. Snívanie je povolené v každom veku ale ja som sa rozhodla si splniť pár snov, raz som niekde počula od jednej ženy , že rakovina jej dala možnosť prežívať každý deň (aká irónia), ale prečo by som mala čakať kým ochoriem a nezačala s tým už teraz. Chcem behať a nemám odvahu, chcem kresliť ale myslím si že to neviem, chcem fotografovať, ale zdá sa mi že moje fotografie nie sú dokonalé, chcem aby ma niekto ľúbil, ale bojím sa že si lásku nezaslúžim, chcem byť šťastná, ale už teraz som zistila že vo všetkom mi bráni strach, nepochopiteľný strach zo zlyhania, zo sklamania a z bolesti. Závidím malým deťom, ktoré tento pocit nepoznajú, my sme ho získali časom, naše myšlienky sa zmenili a do čistej duše a hlavy nám vleteli všetky negatívne pocity. Moja cesta za poznaním, mi dnes odhalila moju krehkú dušu, túžiacu po živote. Aj také je poznanie....a predsa je to krásne.