ZÁVISŤ UMIERA POSLEDNÁ Veľa ľudí sa pýta: „Čo je to vlastne závisť?“ Závisť ako jeden zo siedmich smrteľných hriechov je zvyčajne personifikovaná v podobe ženy, ktorá si vytrhla srdce z hrude a prežúva ho. Akokoľvek, všetko má svoje výhody aj nevýchody. A ani závisť nie je výnimkou. V určitýc chvíľach môže byť závisť pre ľudí prospešná. Ak človek v zamestnaní pociťuje závisť voči svojim kolegom, núti ho to byť lepším a úspešnejším ako doteraz. Chce si zlepšiť svoje postavenie a tým potešiť šéfa a povzbudiť kolegov. Na tom predsa nie je nič zlé, ak je tu závisť zastúpená v zdravej miere. No, ak to človek robí len kôli materializmu, prekračuje tým hranicu medzi zdravou a chorobnou závisťou. Faktom je, že vždy je jedna stránka potláčaná, či už sú to klady alebo zápory. A preto si ľudia väčšinou toto slovko spájajú s niečim zlý a nepochopiteľným. Napriek tomu neverím, že v jedinom človeku sa nenájde v kúsku duše závisť. Myslím si, že závisť sama o sebe nie je až taká negatívna ako ju všetci vnímame. Až keď prerastie do chorobnej závisti spôsobenej samotnými ľuďmi, vtedy sa stáva smrteľným hriechom. Aj shakespearov Jago hovorí Otellovi, aby sa vyvaroval „zelenookej príšery“ závisti, no zároveň hovorí o tej vlastnej. Tým dokazuje, že v každom z nás sa závisť nachádza. Závisť nás sprevádza celý život. Už v útlom veku sa prejavuje medzi deťmi, ktoré bojujú o hračku či sladkosť. Mladí ľudia si navzájom záviadia pekné oblečenie, dobrých priateľov, kamarátov a samozrejme vynikajúce známky. U nich je to komplikovanejšie, pretože na závisti stroskotá veľa priateľstiev a partnerstiev. A nakoniec dospelí. Lenže tí sú väčšinou „múdrejší“ a skúsenejší a dokážu závisť do určitej miery potlačiť. No odstrániť ju z existencie ľudí je nemožné. Napriek tomu sa o to niektorí ľudia neustále pokúšajú. Väčšina ľudí pozná citát: „nádej umiera posledná.“ No podľa mňa to tak nie je. Podľa mňa nádej nezomiera, pretože celý život v niečo dúfame. Nádej je stále s nami. A keď zomrieme, naši blízky zostávajú v nádeji, že pôjdeme do „neba“. Nádej je tu stále, prechádza z generácie na generáciu, ale so závisťou je to inak. Závisť nás len sprevádza životom. V jednej chvíli tu je a potom zase zmyzne. Ak mám všetko, čo potrebujem a chcem, obíde ma, no ak zbadám niečo, čo nemám, opäť príde. Ak príde niekoho čas a bude na smrteľnej posteli, bude prehodnocovať celý svoj život a vtedy zistí, aké šance vlastne premeškal. Celý život ho závisť nútila naháňať sa niečim –úspechom, rodinou a peniazmi. Častokrá človek ľutuje, čo mohol urobiť a neurobil to. Čo všetko mohol mať a má to namiesto neho jeho najlepší priateľ. Až vtedy zistí, že celý život niekomu závidí. Zistí, že závisť umiera posledná.