Ani netušíš ako by som Ťa chcel objať.
Lístie už opadlo. Tak aby Ti nebola zima.
Slnko – už ani to tak nehreje.
Bojím sa zaklopať, bojím sa či (v)pustíš ma.

Zopár listov ešte čaká na svoj pád.
Ja visím s nimi a tak isto čakám.
Kým niekto príde mi dať dole slučku,
už sa Ťa nebojím, už nikdy sa nevyľakám.

Zopár básní som venoval Svetu.
Zopár ich ostane na dverách Tvojej skrine.
A paradox na konci jesene je,
že Svet ten zabudne ale Ty – Ty nie.

Tento čin sa nedá odpustiť.
Nebol pre Teba ja rád som žil.
Spravil som konečne niečo normálne.
Normálne som sa obesil