Nerada píšem o negatívnych veciach, lebo môj život je z väčšej časti o obrovskom šťastí. Keď sa mi však deje niečo zlé, píšem vtedy najradšej. Je to dobrý terapeutický prostriedok a nejakým mne neznámym spôsobom mi to pomáha. Aby som to mohla nechať tak. Nechať to odísť.

Sedím a pozerám sa na úsmevy. Dievča, ktoré je zaľúbené, chlapec, ktorý sa nebojí prejaviť vľúdnosť, ľudia, ktorí sa tešia zo šťastia druhých... A ja mám pocit: HEJ! PREČO AJ JA NEMôŽEM BYŤ TAKÁ ŠŤASTNÁ? Pravdepodobne zisťujem, že je pre mňa oveľa ťažšie otvoriť srdce pre druhých. Ťažšie ako napríklad pred rokom. Netuším, čo sa stalo. Zrejme to budú tie sklamania a jedno nenaplnené, najväčšie, najťaživejšie prianie, ktoré ostáva nesplnené. Každý chce lásku. Ja tiež. Ale už to nechcem chcieť. Lebo ako som napísala, je to ťaživé. Príšerne. A trápne, keď to stále poletuje v mojej mysli, a opakuje sa to dookola, znova a znova, ako slová zúfalca.

Veľa premýšľam nad tým, prečo je pre človeka také dôležité, aby ho druhí vnímali, aby bol milovaný, obľúbený, aby na ňom záležalo, aby mal pri sebe niekoho, kto sa bude zaujímať predovšetkým o neho, bla bla bla, tak ďalej. Donekonečna. Všetka tá túžba po pozornosti sa mi zdá plytká a slabošská. Nechápem, prečo je to v nás. Prečo nemôžem byť šťastná sama so sebou, prečo k tomu potrebujem niekoho ďalšieho. Je to naše programovanie. Kiež by som bola chybným kusom.

Tento "článok", ktorý ani nie je ozajstným článkom, ostáva bez myšlienky. Je to len smutné bľabotanie frustrovaného dievčaťa v nedeľu poobede.