Kam šliapať, čím byť a čo hovoriť,
keď nechcem Ťa už viac uraziť.
Prepáč mi, prosím, bol som naivný...
Nik z nás však nie je bezchybný.
Len o jedno Ťa prosím,
odpusť mi všetko to zlé,
všetky slová hrubé a nemilé...
Dobre vieš, ako strašne Ťa mám rád.
Láska k Tebe prebúra aj ten najsilnejší hrad.
Dávaš mi pocit bezpečia,
keď v okolí sa ľudia ľuďom priečia.
Neviem si predstaviť bez Teba,
tak to nie, to mi netreba!
Potrebujem Ťa viac ako vodu, vzduch či chlieb,
denne za Teba odriekam tisíc modlitieb.
Si pre mňa svetlo v tmavej uličke,
čo dá mi ten správny smer.
Si pre mňa anjel, čo ma zachráni
na ceste plnej dier.
Na koniec tejto básne
chcem len napísať,
ako strašne - a moc ti ďakujem!
a ako moc Ťa milujem!
Róbert Máťuš, 8. A
ZŠ Hubeného 25, Bratislava-Krasňany
(Zverejnené so súhlasom autora)
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre
Pre Róberta Máťuša:
Tvoja báseň, tým, že je uverejnená na blogu, určite poteší aj veľa iných mám, ak tento blog čítajú. Možno bude inšpiráciou aj pre iných synov takto sa svojej mamke prihovoriť.
Avšak, dovoľ mi, aj malú radu vo vzťahu k poetike Tvojej básne: v závere, v poslednej strofe ma vyrušuje príslovka „strašne“ vo vzťahu k láske a aj príslovka „moc“ kvôli svojej jednoslabičnosti. Keby to bol môj text, volila by som skôr takéto znenie :
...ako veľmi, veľmi Ti ďakujem !
Ako Ťa nekonečne milujem...
Ak máš občas nápad dať svojim myšlienkam a citom podobu básne, je to dar a využívaj ho. Obohatí nielen Teba, ale aj iných, komu svoje verše dáš prečítať. Hovorí sa, že slová majú v sebe zvláštne čaro, len ho treba hľadať a objavovať.
S pozdravom D.Luknárová