Zobudila sa pred chvíľkou a bez pohnutia vychutnávala ten slastný pocit. Obklopená príjemným dychom jeho spálne, pohodlnosťou jeho postele ... zozadu jej drobné telo opisuje tesne sa tiahnúca ochranná hradba jeho mohutného tela ... ako lyžička zapadnutá do lyžičky.

     Podľa dychu spoznal, že už nespí a pošteklil ju svojím šepotom: "Dobré ráno, ako si sa vyspala?"
     "Rozprávkovo," slastne sa pretiahne a zazíva. V duchu sa zmieri s tým, že uplynulá noc doplávala do slnečného rána.
     "Budeš chcieť raňajky do postele, alebo na balkón?" - spýtal sa so šibalskými ohníkmi v hnedých očiach. 
     "Predjedlo si dám teraz hneď ... v tejto posteli a s tebou," - neodolala a opätovala mu jeho šibalstvo.
     "A potom?," spýtal sa zvedavo a zároveň jej prikryl ústa horúcim bozkom.
     "Potom...," - odpovedala, keď jej dovolil znovu sa nadýchnuť, "...potom ti pomôžem prestrieť na balkóne."

     Neskôr ešte stále posedávali na balkóne, pred sebou mali šálky s nedopitou kávou. Hľadeli si do očí, rozprávali sa, pozorovali svoje navzájom poprepletané prsty. Obaja mysleli na to isté. Ako málo pohodových rán je v živote človeka. Koľko starostí, problémov a bojov treba uhrať medzi dvojicou takýchto rán. Snažili sa zapísať chuť tohto rána do svojich najintenzívnejších pocitov, aby z nej mohli čerpať počas skúšok nasledujúcich rán, dní a večerov. Obaja vedeli, že ďalšie podobné ráno zažijú až o týždeň.