Neznášam to počasie, ktoré vonku práve je. Mám rada sneh. Aj dážď mám rada. Ale keď sú spolu, je to hnusné a nestráviteľné. Viete, ako niektoré páry. Poznáte to, máte priateľov, ktorí sú spolu strašne dlho. Ona je super, je živelná, veselá, rada tancuje. A on je múdry, starostlivý a pokojný. Taký ten klasicky dobrý chlap. Máte ich radi. Každého zvlášť. Lebo keď sa dajú dokopy, je to ako zmrzlina s cesnakom, nesedí to, chutí to divne a keď sa na to pozriete, vlastne ste apriori proti tomu. Celý ten vzťah považujete za akúsi divnú čľapkanicu a nedokážete uveriť tomu, že oni dvaja to nevedia.
Tak také je dnes počasie. Ako keby mali sneh a dážď rande, o ktorom by nikto z vás nechcel počúvať šťavnaté podrobnosti.
Ležím na gauči a prehrabávam sa v haldách kníh. Píšem rozhlasové pásmo o živote a tvorbe manželov Fitzgeraldovcov. Fitzgerald je jedným z najvýznamnejších amerických spisovateľov. Ale nebolo tomu vždy tak. Keď ho Zelda spoznala, mala sedemnásť a on mal uniformu. Bol rok 1918 a ona mala všetko. Mladosť, nekonečný príval peňazí od jej rodičov, žila baletom a bezstarostnou ľahkosťou bytia. A on nebol úspešný, bohatý, ani veľmi pekný, ale zamilovala sa do neho. A keď o pár rokov neskôr za smiešne peniaze predal práva na svoj prvý román, urobilo to na ňu taký dojem, že nasadla do vlaku a odcestovala do New yorku za ním. A potom si ho vzala. Pretože nevedela, čo iné by s ním robila. Ich život pripomínal jazdu na horskej dráhe. Stali sa vyhľadávanými celebritami, všetci ich chceli mať na svojich večierkoch. Noviny v New Yorku ich označovali ako stelesnenie jazzovej éry a búrlivých dvadsiatych rokov.
Pili, koľko sa do nich vošlo, fajčili, tancovali, celé hodiny vysedávali u Gertrudy Steinovej a počúvali nekonečné Hemingwayové dristy. Občas sa strašne nenávideli a občas sa naozaj veľmi milovali. A potom sa zničili, on ju podvádzal, ona zapíjala antidepresíva vodkou a keď jej diagnostikovali schizofréniu, uhorela pri požiari sanatória, v ktorom sa liečila.
Naliala som si pohár vína, čítam knihy, ktoré o týchto dvoch šialencoch hovoria ako o skrachovanej nerozvážnej generácii mladých umelcov a nechápem, ako je možné, že nikto z autorov nepochopil, že to bol pár, ktorý žil presne tak, ako sa žiť má. Korán hovorí, že pri poslednom súde sa človek bude zodpovedať za to, čo si v živote neužil. Zelda a Scott sa nebudú mať začo, žili na stodvadsať percent, dali svetu všetko, čo mohli, aj za cenu samodeštrukcie. Myslím, že sa dnes na ich zdravie opijem.
Svet, v ktorom posledné dni žijem, sa scvrkol na štyri steny, kopu kníh a horiacu cigaretu každé tri hodiny na balkóne, na ktorom ma oziabe celá osobnosť. Ale večer, keď si idem ľahnúť a zatvorím oči, to prvé, na čo myslím, je budúcnosť, ktorá zákonite musí prísť, len treba vydržať.
Aká bude nezávisí iba odo mňa.
Ale čosi už tak trochu šípim...
Budúcnosť je taká, ako človek, ktorého milujete.
V mojom prípade krásna a prekliata.
A aká je tá vaša?
Krásna a prekliata
09.02.2015 14:24:21
- | stály odkaz
Komentáre